§ 38 Pokuty

§ 38
Pokuty

Dôsledky za porušenie súťažných pravidiel môžu mať  verejnoprávny alebo súkromnoprávny charakter. Okamihom porušenia verejnoprávnych pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže stanovených v zákone o ochrane hospodárskej súťaže sa otvára aj možnosť  súkromnoprávneho vymáhania náhrady škody – táto oblasť je však v Slovenskej republike zatiaľ  upravená iba všeobecnými – občianskoprávnymi predpismi. Na úrovni Európskej únie bola prijatá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie,¹ ktorá v tomto smere obsahuje pravidlá, ktoré majú byť transponované do právnych poriadkov členských štátov (a tiež aj do slovenského právneho poriadku). 
 
Pokiaľ ide o verejnoprávne sankcie, v súčasnosti v slovenskom právnom poriadku môžu mať tieto sankcie trestnoprávny alebo administratívnoprávny charakter. Skutková podstata trestného činu zneužitia účasti na hospodárskej súťaži² priamo obsahuje odkaz na zákon o ochrane hospodárskej súťaže. Za tento trestný čin je možné v súčasnosti  trestnoprávne postihnúť iba  fyzické osoby.³
 
 Sankcie ukladané za protiprávne konanie Protimonopolným úradom majú administratívnoprávny charakter.⁴ K povahe sankcií ukladaných úradom za porušenie zákona sa v súvislosti s údajným porušením princípu reformatio in peius v administratívnom konaní vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky.⁵ Ten v tejto súvislosti zdôraznil, že protimonopolné právo upravuje vzťahy predovšetkým medzi veľkými podnikateľmi, pričom ide o vzťahy makroekonomického významu  s finančným objemom, ktorý je vyjadrený v miliardách eur. Sama okolnosť, že zákon dovoľuje postihnúť protiprávne správanie finančnou sankciou vo výške počítanej na milióny eur, nie je dôkazom o porušení dohovoru neprimerane vysokou sankciou. Ústavný súd ďalej poukázal na reparačnú funkciu pokuty, pričom dospel k záveru, že sankcia uložená úradom nie je trestnou sankciou.
 
Súťažnoprávne delikty sú založené na objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Nie je teda podmienkou, pre uloženie sankcie, aby orgány ochrany hospodárskej súťaže preukazovali „úmysel podnikov.“⁶ V niektorých prípadoch s tzv. „novým prvkom“ však  napríklad Európska komisia uznala, že nebolo dostatočne možné predvídať jej zásah, keďže išlo o osobité tovary alebo služby a z tohto dôvodu znížila tiež uloženú pokutu.⁷ Obdobne tiež Protimonopolný úrad Slovenskej republiky v prípade zneužitia dominantného postavenia spoločnosťou ENVI-PAK uložil iba symbolickú pokutu z dôvodu, že v danom prípade spoločnosť nemusela vedieť, že sa dopustila zneužitia dominantného postavenia.⁸
 
Právomoc ukladať efektívne pokuty je predpokladom úspešného vymáhania slovenského aj európskeho súťažného práva. V súčasnosti je ukladanie pokút vecou vnútroštátnej právnej úpravy. Avšak vzhľadom na to, že v prípade porušenia článkov Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa pokuty  ukladajú súčasne za porušenie európskeho aj vnútroštátneho súťažného práva, je na mieste, aby vnútroštátny systém pre ukladanie pokút bol  dostatočne efektívny.  Aj úrad preto do veľkej miery harmonizuje svoju prax a legislatívu s praxou Európskej komisie.   
 
Zákon č. 151/2014 Z.z. formálne odčlenil úpravu týkajúcu sa  ukladania sankcií za porušenie „hmotnoprávnych ustanovení“ od sankcií za nedodržanie „procesných ustanovená zákona. “
 
Zákonom č. 343/2015 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov tiež došlo k novelizácii zákona o ochrane hospodárskej súťaže, pričom do zákona bola zaradená  sankcia v podobe zákazu účasti vo verejnom obstarávaní. Podrobnosti o tejto sankcii, ktorú úrad ukladá automaticky v prípade, ak tomuto podnikateľovi uložil pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá spočívala v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou sú uvedené v § 38h zákona. Ustanovenie § 38ods. 1obsahuje peňažnú sankciu, ktorá bude uložená v prípade, ak podnikateľ tento zákaz poruší.
 
Ustanovenie § 38 teda v súčasnosti obsahuje  pokuty za
 
a) porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž,
b) porušenie zákazu zneužitia dominantného postavenia,
c) neoznámenie koncentrácie pred tým, ako sa začnú vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce z koncentrácie,
d) porušenie zákazu vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce z koncentrácie, ak úrad neudelil výnimku podľa § 10 ods. 14, alebo
e) neplnenie rozhodnutia úradu,
f) porušenie zákazu účasti vo verejnom obstarávaní.
 
Funkcia pokuty ukladanej podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže
 
Pokuty ukladané za protiprávne konanie majú preventívnu a represívnu funkciu.  Napríklad aj Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž z roku 2008 (ďalej v texte ako „Metodický pokyn úradu“) ,  podľa ktorého cit.: „Úrad pokutu určí podľa vyššie uvedených kritérií tak, aby plnila represívnu funkciu - potrestanie za porušenie zákona a tiež funkciu individuálnej a generálnej prevencie.“
 
Aj slovenské súdy sa už vyjadrili k funkcii pokút ukladaných za porušenie súťažných pravidiel. V prípade Phoenix-Biama⁹ Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že  cit.: „Nie je dôvodné oddeľovať represívnu a preventívnu funkciu pokuty. Z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že pokuty ukladané za porušenie čl. 101 a 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa stanovujú s cieľom potrestať nelegálne konanie podnikateľov (represívna zložka) a zároveň majú odstrašujúci účinok (preventívna zložka) nielen na takéto konkrétne porušujúce podniky, ale i všeobecne na iné spoločnosti, aby nedochádzalo k porušovaniu európskeho súťažného práva do budúcnosti. Cieľom pokút je teda nielen trest, ale aj prevencia. Odstrašovanie je vlastne súčasťou posúdenia závažnosti porušenia, keďže toto sa musí posudzovať aj s ohľadom na odstrašujúci účinok pokút. Nie je preto možné rozdeliť tieto dve funkcie pokút.“
 
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom nedávnom náleze¹⁰ naopak zdôraznil práve reparačnú funkciu ukladanej pokuty. 
                                                                                                                                                                 
K funkcii pokút za porušenie súťažných pravidiel sa vyjadruje aj európska judikatúra. Súdny dvor Európskej únie napríklad v prípade ACF Chemiefarma NV proti proti Európskej komisii,¹¹ uviedol, že cieľom pokút je cit.: „potlačiť protiprávne konanie a zabrániť jeho ďalšiemu opakovaniu.“ Európska komisia  v Usmernení Európskej komisie o pokutách z roku 2006,¹²  zdôrazňuje, že pokuty by mali mať dostatočný odstrašujúci účinok „nielen s cieľom sankcionovať konkrétne podniky (špecifický odstrašujúci účinok), ale aj s cieľom odradiť ostatné podniky od konania alebo od pokračovania v konaní, ktoré je v rozpore s článkami 81 a 82 zmluvy (všeobecný odstrašujúci účinok).“
 
V prípade Bolloré SA a i. v Európska komisia¹³ Všeobecný súd zdôraznil, že účelom pokuty nie je len odstrašiť podnik od opakovania porušenia (alebo pokračovania v porušení) v tom ktorom konkrétnom prípade, ale že tento odstrašujúci účinok sa musí vzťahovať na akékoľvek ďalšie konanie daného podniku v budúcnosti. Cit.: „Odstrašujúci účinok musí byť (...) aj špecifický, aj všeobecný. Pokuta stíha individuálne porušenie, ale takisto patrí do rámca všeobecnej politiky rešpektovania pravidiel hospodárskej súťaže zo strany podnikov. Ani voči predmetnému podniku sa odstrašujúci účinok nemôže obmedziť len na predmetný trh, ale musí sa uplatniť na všetky jeho činnosti.“
 
Horná hranica pre ukladanie pokút
 
S výnimkou  sankcií, ktoré sú ukladané orgánom záujmovej samosprávy a orgánom územnej samosprávy,¹⁴ nie je horná hranica pokuty za porušenie substantívnych pravidiel zákona o ochrane hospodárskej súťaže stanovená pevnou sumou.  Sankcie ta takéto porušenia je tak možné uložiť  až do výšky  10 % z obratu podnikateľa za predchádzajúce účtovné obdobie.  Zároveň platí, že pokiaľ podnikateľ nedosiahol žiadny obrat, alebo obrat do 330 eur, alebo jeho obrat nemožno vyčísliť, je možné uložiť takémuto podnikateľovi pokutu až do 330 000 eur.
 
V tejto súvislosti je  potrebné uviesť, že obratom sa rozumie obrat, ktorý je definovaný v § 3 ods. 5 zákona, t.j. ide o je súčet tržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru bez nepriamych daní, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá podnikateľovi. Pri združení podnikateľov sa k obratu združenia podnikateľov okrem vyššie uvedeného pripočíta aj súčet prijatých príspevkov členov tohto združenia. Nejde teda o „celkový obrat“ v zmysle  obratu ekonomickej skupiny, ktorý je definovaný v § 10 ods. 2  zákona (hoci na účely Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž¹⁵ sa tento obrat nazýva celkovým obratom na odlíšenie od tzv. relevantného obratu), ale vždy ide o obrat konkrétneho podnikateľa v zmysle § 3 ods. 2 zákona.    Tento „celkový“ obrat treba  odlišovať od „relevantného obratu“,  ktorý sa uplatňuje pri  kalkulácii pokuty ako základ ich výpočtu.
 
Zároveň ide o obrat dosiahnutý v predchádzajúcom účtovnom období. Predchádzajúcim účtovným obdobím je také účtovné obdobie, za ktoré bola zostavená posledná účtovná závierka.
 
Na  trhu pôsobí množstvo podnikateľov  s rôznou  ekonomickou silou a stanovenie pevných súm sankcií by  spôsobilo, že nebude možné v niektorých prípadoch dostatočne sankciu individualizovať, ani dosiahnuť požadovaný odstrašujúci účinok. Stanovenie maximálnej hranice pre ukladanie pokút tak, aby závisela od obratu podnikateľa  umožňuje zohľadniť ekonomickú silu  daného podnikateľa a zaistiť tak, aby bola  pokuta v každom prípade primeraná závažnosti protiprávneho konania.
 
Súdny dvor Európskej únie v prípade Dansk Rørindustri a i.,¹⁶ uviedol, že  účelom 10 %-ného limitu je zabrániť uloženiu takých pokút, pri ktorých je zrejmé, že podniky ich vzhľadom na svoju veľkosť determinovanú ich celosvetovým obratom nebudú schopné uhradiť.
 
 
Postup pri výpočte pokút  
 
Zákon o ochrane hospodárskej súťaže nestanovuje podrobnejší  postup pri výpočte sumy pokút. Obsahuje iba základné kritériá, ktoré úrad berie pri ukladaní pokuty do úvahy. Týmito kritériami sú závažnosť a dĺžka trvania porušovania. Pri posudzovaní závažnosti porušovania berie úrad do úvahy jeho povahu, prípadne dopad na trh a veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty prihliada prípadne aj na iné skutočnosti, najmä na opakované porušovanie, odmietnutie spolupracovať s úradom, postavenie ako vodcu alebo iniciátora porušovania alebo neplnenie dohody obmedzujúcej súťaž v praxi. Zákon o ochrane hospodárskej súťaže teda stanovuje základný rámec, v ktorom sa pokuty ukladajú a prehľad kritérií, ktoré pri ukladaní pokút brané do úvahy. 
 
Metodika ukladania peňažných sankcií je v súčasnosti v Slovenskej republiky upravená v Metodickom pokyne úradu. V histórii boli obdobne ako v prípade Európskej komisie vydané dva Metodické pokyny, jeden v roku 2003 a ďalší v roku 2008, oba obsahovali viac-menej totožný postup pri ukladaní pokuty ako využíva Európska komisia a reagovali na zmeny, ktoré v právnych úpravách realizovala Európska komisia. Pred prijatím Metodického  pokynu z roku 2003 postupoval úrad len podľa kritérií stanovených v zákone o ochrane hospodárskej súťaže. Hlavným rozdielom medzi dvoma pokynmi, ako je zrejmé i z rozhodovacej praxe, bol základ pre určenie výšky sankcií. Metodický pokyn z roku 2003 používal ako východisko pre uloženie sankcií celkový obrat podnikateľa, zatiaľ čo podľa nového postupu v Metodickom pokyne úradu o pokutách z roku 2008 je východiskom pre určenie sankcie relevantný obrat, rovnako ako je to v prípade Usmernenia Európskej komisie. ¹⁷ Pokyn sa netýka ukladania pokút za porušenie ustanovení zákona týkajúcich sa koncentrácií ani pokút za procesné porušenia zákona; pri týchto porušeniach postupuje úrad pri ukladaní pokuty podľa povahy daného deliktu.
 
Metodický pokyn úradu  je pokynom, na ktorý úrad vo svojej rozhodovacej praxi odkazuje a ktorý dodržiava.¹⁸  Metodický pokyn ako taký nebol nikdy predmetom prieskumu pred slovenskými súdmi,  avšak súdy naň odkazujú ako na relevantnú normu soft law.¹⁹
 
Protimonopolný úrad používa v zmysle Metodického pokynu úradu pri výpočte pokút nasledovnú metodiku.
 
V prvom kroku určí výšku základnej sumy pokuty, ktorá je určená ako súčin zodpovedajúceho % z relevantného obratu podniku a koeficientu, ktorý závisí od dĺžky trvania daného porušenia. Základná suma pokuty môže byť potom znížená alebo zvýšená na základe priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností. Základný vzorec pre výpočet pokuty vyplývajúci z usmernenia je teda nasledovný: relevantný obrat * % podľa závažnosti * počet rokov porušovania zákona +/- poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti = výška uloženej pokuty.
 
Na záver vždy úrad kontroluje, či pokuta nepresahuje maximálnu hranicu 10% z obratu spoločnosti.

---

Dôvodová správa k zákonu č. 136/2001  Z.z.

K § 38

Ustanovenia tohto paragrafu upravujú administratívnoprávnu zodpovednosť za porušenie hmotnoprávnych a procesnoprávnych ustanovení tohto zákona. Na základe týchto ustanovení úrad ukladá podnikateľovi pokutu ako sankciu za jeho správny delikt. Navrhuje sa zmeniť oprávnenie úradu ukladať pokutu na povinnosť. Z dôvodu odstránenia pochybnosti ustanovenie odseku 1 obsahuje taxatívny výpočet ustanovení, za porušenie ktorých úrad uloží pokutu. Výška pokuty sa nemení. Ustanovenie odseku 2 vylučuje uloženie pokuty podnikateľovi, ktorý požiada úrad o tzv. negatívny atest, teda rozhodnutie podľa § 6 ods. 4 zákona. Predpokladom oslobodenia podnikateľa od uloženia pokuty je však preukázanie podnikateľom, že uzatvorenú dohodu obmedzujúcu súťaž ešte nerealizoval. V dôsledku rôzneho výkladu pojmu predchádzajúce účtovné obdobie je nevyhnutné priamo v zákone uviesť, ktorá skutočnosť je rozhodujúca pre určenie prechádzajúceho účtového obdobia. Zákon zakotvuje, že touto skutočnosťou je vydanie rozhodnutia, to znamená, že relevantným účtovným obdobím bude účtovné obdobie predchádzajúce vydaniu rozhodnutia. Za predpokladu, že údaje za toto účtovné obdobie nie sú dostupné, relevantným účtovným obdobím bude rok predchádzajúci roku, za ktorý nebolo možné údaje získať. Ustanovenie odseku 4 upravuje pokuty za porušenie § 41. V tomto prípade nejde o poriadkovú pokutu. Ustanovenie odseku 5 upravuje uloženie poriadkovej pokuty. Úrad je podľa odseku 6 oprávnený uložiť uvedené pokuty aj opakovane, ak dochádza naďalej k porušovaniu zákona, teda podnikateľ napriek uloženiu pokuty neodstránil protiprávny stav, resp. napriek uloženiu pokuty nepredložil úradom požadované podklady alebo neposkytol úradom požadované informácie. Ustanovenie odseku 7 mení doterajšie vymedzenie subjektívnej a objektívnej lehoty na ukladanie pokút. Podľa platného zákona môže úrad tieto pokuty uložiť do jedného roka od zistenia porušenia povinnosti, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti. Takáto právna úprava sa v praxi ukázala ako nevyhovujúca, a to vzhľadom na krátkosť lehôt a zložitosť konania v oblasti realizácie ochrany hospodárskej súťaže. Návrh 28 zákona predpokladá štvorročnú subjektívnu lehotu na ukladanie pokút v prípade, keď úrad uloží pokutu podnikateľovi za porušenie ustanovení zákona podľa odseku 1 a podnikateľovi, ktorý nesplnil povinnosť podľa § 41. Podnikateľovi, ktorý sa bez závažných dôvodov nedostaví na pojednávanie alebo inak sťažuje postup konania, úrad uloží pokutu v lehotách podľa Správneho poriadku. Objektívna lehota na ukladanie všetkých pokút bola predĺžená na osem rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu zákona, teda k protiprávnemu správaniu. Povinnosť podnikateľa platiť penále za nezaplatenie pokuty v určenej lehote sa v odseku 8 oproti doterajšiemu stavu mení v tom, že podnikateľ zaplatí penále len zo skutočne dlžnej sumy a nie z celej výšky pokuty, nakoľko súčasná právna úprava nezohľadňuje situáciu, keď podnikateľ už časť pokuty zaplatil. Taktiež sa znižuje výška penále na 0,1% za každý deň omeškania. V odseku 9 je uvedený exemplifikatívny výpočet najdôležitejších kritérií, ktoré úrad musí zohľadniť pri určovaní výšky pokuty. Úrad okrem uvedených kritérií môže brať do úvahy aj iné relevantné skutočnosti. Ustanovenie odseku 10 sa môže uplatniť len v prípadoch, keď úrad koná vo veci dohody obmedzujúcej súťaž. Za predpokladu, že podnikateľ súčasne spĺňa všetkých 6 podmienok uvedených pod písm. a) až f), mu úrad uloží pokutu zníženú v porovnaní s pokutou, ktorú by mu uložil v prípade nesplnenia uvedených podmienok alebo sa môže rozhodnúť, že pokutu podnikateľovi neuloží vôbec.“
 
K novele č. 465/2002 Z.z.
 
"K bodu 31

Vzhľadom na to, že úrad je podľa § 38 ods. 1 povinný v súčasnosti uložiť pokutu podnikateľovi, ak tento poruší ustanovenie § 10 ods. 13, úrad by musel uložiť pokutu aj podnikateľovi, ktorý síce porušil uvedené ustanovenie, ale následne mu bola rozhodnutím úradu udelená výnimka podľa § 10 ods. 15. Vzhľadom na to, že zákon umožňuje zo suspenzie koncentrácie podľa § 10 ods. 13 udeliť výnimku, v prípade jej porušenia zákon dáva na zváženie pre úrad či pokutu uloží.
 
K bodu 32

Ustanovenie § 38 ods. 2 (v zmysle návrhu odseku 3) zákona č. 136/2001 Z.z. je nevyhnutné doplniť pretože vychádzajúc z § 38 ods. 1 zákona Protimonopolný úrad SR musí podnikateľovi uložiť pokutu za porušenie zákona. Ide o zmenu v porovnaní s predchádzajúcim zákonom č. 188/1994 Z.z., ktorý upravoval možnosť Protimonopolného úradu SR uložiť pokutu, nie však jeho povinnosť. Možnosť uložiť pokutu bola pôvodne aj v návrhu nového zákona o ochrane hospodárskej súťaže súčasne platného zákona č.136/2001 Z.z., a preto sa ani do § 38 ods. 2 (3) nezahrnul prípad, keď podnikateľ žiada Protimonopolný úrad SR o vydanie rozhodnutia podľa § 6 ods. 3 zákona. V danom prípade sa vychádzalo predovšetkým z toho, že pri zvažovaní uloženia pokuty úrad mohol posudzovať, či pokutu uloží alebo neuloží s ohľadom aj na to, či sa dohoda realizovala v praxi, respektíve aký dlhý čas. Prax úradu bola do prijatia nového zákona taká, že pokiaľ podnikateľ žiadal o vydanie rozhodnutia o udelení individuálnej výnimky a súčasne sa v konaní preukázalo, že takúto dohodu nerealizoval za predpokladu, že boli splnené štyri podmienky pre udelenie individuálnej výnimky, úrad pokutu neukladal. V legislatívnom procese však došlo k zmene ustanovenia § 38 ods. 1, keď možnosť uložiť pokutu bola zmenená na povinnosť. Uvedená skutočnosť sa však nepremietla do ustanovenia § 38 ods. 2 (3). Tento nedostatok spôsobil skutočnosť, že v praxi Protimonopolný úrad SR musí uložiť pokutu aj podnikateľovi, ktorý požiada podľa § 6 ods. 3 o udelenie individuálnej výnimky pre dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorú uzatvoril. Podľa súčasného právneho stavu napriek tomu, že takejto dohode obmedzujúcej súťaž úrad udelí individuálnu výnimku, t.j. preukáže, že predmetná dohoda obmedzujúca súťaž súčasne spĺňa štyri podmienky stanovené zákonom pre udelenie individuálnej výnimky, t.j. v konaní preukáže, že vlastne dohoda obmedzujúca súťaž svojím prínosom preváži samotné obmedzenie súťaže, musí uložiť pokutu. Súčasné uloženie pokuty a povolenie individuálnej výnimky vo vzťahu k dohode sa javí v súčasnosti ako rozporné.
 
K bodu 33
 
Úrad často koná v prípadoch, keď dochádza k tzv. pokračovaciemu alebo trvajúcemu správnemu deliktu. Prax ukázala, že nie je jednoznačný výklad ustanovení o prekluzívnych lehotách na uloženie pokuty, najmä od ktorého momentu začína v takýchto prípadoch plynúť objektívna lehota. Z tohto dôvodu došlo k upresneniu ustanovenia.
 
K bodu 34
 
Návrh priamo do zákona začleňuje oprávnenie Protimonopolného úradu SR vyberať a vymáhať uložené pokuty a penále podľa zákona.“
 
K NOVELE č. 204/2004 z.Z.
 
„K bodu 56
 
Dopĺňa sa chýbajúca kompetencia úradu, ktorá spôsobovala v praxi úradu problémy, a to uložiť pokutu aj za neplnenie povinnosti uloženej úradom v rozhodnutí. Ustanovenie explicitne uvádza prípady kedy tak úrad môže urobiť. Súčasne znenie zákona umožňuje úradu uložiť pokutu ak podnikateľ pokračuje v porušovaní ustanovení zákona. Nie je tak možné uložiť pokutu napr. za nerešpektovanie podmienky, na ktorú viazal úrad súhlas s koncentráciou podľa § 12 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Navrhuje sa tiež zmena oproti súčasnému stavu v tom, aby bol úrad oprávnený uložiť pokutu aj orgánom štátnej správy a orgánom územnej samosprávy. Orgánom záujmovej samosprávy je úrad oprávnený uložiť pokutu aj podľa súčasného znenia zákona.
 
K bodu 57
 
Navrhuje sa zvýšenie pokuty.
 
K bodom 58 a 59
 
Zabezpečuje sa zosúladenie odkazov v odseku 7 a 8 na ostatné ustanovenia zákona.
 
K bodom 60 a 61
 
Celý text ustanovenia § 38 sa spresňuje v tom zmysle, aby z neho bolo zrejmé, že sa nejedná iba o porušenie zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ale aj článku 81 alebo 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a tiež povinností, podmienok a záväzkov, ktoré boli uložené podnikateľovi rozhodnutím úradu. Dochádza k úprave tzv. programu zhovievavosti alebo leniency programu. Navrhovaná úprava sa viac približuje k Oznámeniu komisie (ES) o neuložení alebo znížení pokuty v prípadoch kartelových dohôd (2002/C 45/03). Spresňuje sa, že imunitu alebo redukciu pokuty nemožno priznať podnikateľom vo všetkých prípadoch dohôd obmedzujúcich súťaž, ale iba v tých, ktoré predstavujú najzávažnejšie porušenia zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Výslovne sa tiež ustanovujú podmienky, ktoré musia byť splnené na neuloženie pokuty alebo na zníženie pokuty.
 
K bodu 62
 
Dopĺňa sa ustanovenie, že pokuty a penále vybrané úradom sú príjmom štátneho rozpočtu.“
 
K novele č. 165/2009 Z.z.
 
"K bodu 14
 
Upravuje sa spôsob ukladania pokuty pre podnikateľa alebo právnickú osobu, ktorá nesplní povinnosť predložiť úradu v určenej lehote požadované podklady alebo informácie alebo predloží nepravdivé alebo neúplné podklady alebo informácie, alebo neumožní ich preverenie alebo vstup podľa § 40, a to do 1% z celkového obratu podnikateľa, právnickej osoby za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie. Súčasne sa stanovuje výška pokuty v prípadoch, kedy podnikateľ dosiahol obrat do 330 eur alebo nemal obrat, alebo ktorého obrat sa nedá vyčísliť. Takéto nastavenie umožní úradu ukladať primerané sankcie s ohľadom na závažnosť porušenia, ako aj veľkosť podnikateľa, a súčasne bude plniť efektívne úlohu generálnej aj individuálnej prevencie najmä voči podnikateľom a právnickým osobám, pre ktoré, ako vyplýva z aplikačnej praxe úradu, doterajšia maximálna výška pokuty nie je dostatočná vzhľadom na ich neporovnateľne vyššie obraty. Navrhované ustanovenie umožní úradu zohľadniť pri ukladaní pokút konkrétne špecifiká prípadu a zároveň v obdobných prípadoch postupovať rovnako, v súlade so zásadou proporcionality a rovnosti pred zákonom. Navrhované znenie korešponduje so znením čl. 23 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo dňa 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy.“
 
K novele č. 387/2011 Z.z.
 
„K bodu 18
 
V prípade, že podnikateľ nezaplatí uloženú sankciu v lehote určenej v rozhodnutí úradu (a to aj v prípade, ak spolu so žalobou o prieskum zákonnosti rozhodnutia úradu podal na súd žiadosť o odklad vykonateľnosti rozhodnutia úradu – ide totiž len o žiadosť, ktorej súd nemusí vyhovieť), hrozí podnikateľovi penále vo výške 0,1 % z dlžnej sumy uloženej pokuty za každý deň omeškania. Tento nástroj v praxi nepôsobí preventívne – výchovne. Naopak, vzhľadom na výšku ukladaných sankcií v praxi predstavuje tzv. sekundárnu sankciu, ktorá môže byť navyše neúmerne vysoká.“
 
K novele č. 151/2014  Z.z.
 
„Návrh zákona vyčleňuje do osobitného ustanovenia § 38a a 38b doterajšiu právnu úpravu v oblasti sankcií za porušenie osobitného typu povinností, t.j. za porušenie iných povinností, než je porušenie súťažných pravidiel stanovených v zákone alebo ZFEÚ, za ktoré sa ukladá pokuta podľa § 38 zákona. Pokuty za správne delikty spočívajúce v neposkytnutí podkladov a informácií, poskytnutie nepravdivých podkladov a informácií, či neumožnenie vykonania inšpekcie vychádzajú z doterajšej právnej úpravy. Zároveň dochádza k zaradeniu niektorých nových správnych deliktov do právnej úpravy, ktoré korešpondujú so špecifikovanými povinnosťami právnických a fyzických osôb uvedenými v iných častiach zákona. Sadzby pokút sú stanovené rôzne podľa typu porušenej povinnosti.“

Charakter  sankcií za porušenie súťažných pravidiel 

„Každé právne odvetvie ustanovuje vlastné sankcie slúžiace na uplatnenie právnych noriem náležiacich do daného právneho odvetvia. Bez sankcie nemožno uplatniť zákonnú ani zmluvnú zodpovednosť za protiprávne správanie. Sama okolnosť, že zákon dovoľuje postihnúť protiprávne správanie finančnou sankciou vo výške počítanej na milióny eur, nie je dôkazom o porušení dohovoru neprimerane vysokou sankciou. Výška sankcie ustanovená zákonom o ochrane hospodárskej súťaže je daná povahou veci. Protimonopolné právo upravuje vzťahy predovšetkým medzi veľkými podnikateľmi, ktorých cieľom je zachovanie alebo nastolenie štruktúry trhu s dostatočnou mierou konkurencie na to, aby hospodárska súťaž na danom trhu mohla naďalej plniť hlavnú funkciu (...). Ide o vzťahy zásadného makroekonomického významu s finančným objemom vyjadreným v miliardách eur. Podľa druhého klasifikačného kritéria ESĽP vo veci Engel relevantné je rozlíšenie medzi preventívnorepresívnym a reparačným účelom sankcie. V rámci tohto kritéria očividne treba relativizovať, lebo sankcia je svojou podstatou vždy postihom za protiprávne správanie. Preto účel sankcie závisí od toho, na čo sankcia slúži predovšetkým. Či ide dominantne o nápravu (reparáciu) a až potom o represiu alebo či náprava je v úzadí, prípadne o ňu nejde vôbec.

K formám zákonom zakázaného správania v hospodárskej súťaži patria kartelové dohody. V prípade kartelových dohôd úlohou sankcie je predovšetkým napraviť narušenie hospodárskej súťaže, pre ktorú sú kartelové dohody vysoko nebezpečné. Povaha sankcie za narušenie hospodárskej súťaže kartelovou dohodou je teda sankciou, ktorá nemá prioritne preventívno-represívny charakter, ale sleduje predovšetkým reparačný účel sankcie. Pokuta, ktorú sťažovateľovi uložil protimonopolný úrad, nebola trestnou sankciou.“

 „Zo znenia článku 19 ods. 4 nariadenia č. 4056/86 vyplýva, že ani pokuty uložené na základe tohto článku nemajú trestnoprávnu povahu. Okrem toho bolo rozhodnuté, že účinnosť práva hospodárskej súťaže Spoločenstva by bola vážne ohrozená, ak by sa prijala téza, že právo hospodárskej súťaže spadá pod trestné právo (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 18. septembra 2003, Volkswagen/Komisia, C‑338/00 P, Zb. s. I‑9189, bod 97). Navyše je potrebné zdôrazniť, že už citovaný rozsudok Hüls/Komisia, na ktorý sa odvoláva žalobkyňa, nie je v tejto veci relevantný, pretože v uvedenom rozsudku Súdny dvor iba rozhodol, že zásada prezumpcie neviny sa uplatňuje v konaniach týkajúcich sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže vzťahujúcich sa na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokuty alebo penále (bod 150). Napokon je nutné uviesť, že žalobkyňa na podporu svojej tézy neuvádza žiaden iný platný argument, a táto téza musí byť zamietnutá.“

Zavinenie

cit.: „Pokiaľ ide o otázku, či k porušeniu došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti a či ho z tohto dôvodu možno postihovať pokutou podľa článku 23 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 1/2003, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že táto podmienka je splnená, pokiaľ dotknutý podnik nemôže nevedieť o protisúťažnej povahe svojho konania, či už by si uvedomoval porušovanie súťažných pravidiel Zmluvy, alebo nie“

Funkcie pokuty

 
„Nie je dôvodné oddeľovať represívnu a preventívnu funkciu pokuty. Z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že pokuty ukladané za porušenie čl. 101 a 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa stanovujú s cieľom potrestať nelegálne konanie podnikateľov (represívna zložka) a zároveň majú odstrašujúci účinok (preventívna zložka) nielen na takéto konkrétne porušujúce podniky, ale i všeobecne na iné spoločnosti, aby nedochádzalo k porušovaniu európskeho súťažného práva do budúcnosti. Cieľom pokút je teda nielen trest, ale aj prevencia. Odstrašovanie je vlastne súčasťou posúdenia závažnosti porušenia, keďže toto sa musí posudzovať aj s ohľadom na odstrašujúci účinok pokút. Nie je preto možné rozdeliť tieto dve funkcie pokút.“
 

Cieľom pokút cit.: „je potlačiť protiprávne konanie a zabrániť jeho opakovaniu.“

„Odstrašujúci účinok musí byť (...) aj špecifický, aj všeobecný. Pokuta stíha individuálne porušenie, ale takisto patrí do rámca všeobecnej politiky rešpektovania pravidiel hospodárskej súťaže zo strany podnikov. Ani voči predmetnému podniku sa odstrašujúci účinok nemôže obmedziť len na predmetný trh, ale musí sa uplatniť na všetky jeho činnosti.“
 
Horná hranica pre ukladanie pokút
 

 
„ V súlade s tvrdením Komisie účelom predmetnej hornej hranice je zabrániť uloženiu takých pokút, pri ktorých je zrejmé, že podniky, vzhľadom na ich veľkosť determinovanú ich celkovým obratom, hoci len približným a neúplným spôsobom, ich nebudú schopné uhradiť (pozri v tomto zmysle rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný, body 119 a 121).
 
Ide teda o hranicu jednotne uplatňovanú na všetky podniky a premenlivú v závislosti od veľkosti každého z nich, ktorá smeruje k vylúčeniu pokuty nadmernej a neprimeranej výšky.“
 

„Keď sa podnik, ktorému je pripísané porušenie nachádza na čele skupiny spoločností, ktorá vytvára hospodársku jednotku, obrat, ktorý treba zohľadniť na stanovenie hornej hranice pokuty uvedenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 je obrat celej tejto skupiny."

Opakované porušenie zákona

„Pojem opakované porušovanie, ako je chápaný v niektorých vnútroštátnych právnych poriadkoch, znamená, že osoba sa dopustila nových porušení po tom, čo bola sankcionovaná za podobné porušenia (rozsudky Thyssen Stahl/Komisia, už citovaný v bode 325 vyššie, bod 617, a Michelin/Komisia, už citovaný v bode 339 vyššie, bod 284).
 
 Medzi prvky, ktoré treba zohľadniť pri analýze závažnosti predmetného porušenia, patrí aj prípadné opakované porušovanie (rozsudky Súdneho dvora Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 145 vyššie, bod 91, a z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331, bod 26).
 
Komisia disponuje voľnou úvahou pri výbere okolností, ktoré zohľadní na účely určenia výšky pokút, akými sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci dosah pokút, a to bez toho, aby bolo potrebné odkazovať na záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré by sa povinne museli zohľadňovať. Zistenie a posúdenie osobitných charakteristík opakovaného porušovania tvoria súčasť uvedenej právomoci Komisie, pričom Komisia nemôže byť pre takéto zistenie viazaná prípadnou premlčacou lehotou (rozsudok z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 461 vyššie, body 37 a 38).“
 

 „Vzhľadom k tomu že, súťažné právo Spoločenstva uznáva, že rôzne spoločnosti patriace do tej istej skupiny tvoria jednu hospodársku jednotku, a teda podnik v zmysle článkov 81 ES a 82 ES, ak dotknuté spoločnosti neurčujú svoje správanie na trhu (...) a od tej doby, v súlade s judikatúrou (...) Komisia bola oprávnená dospieť v napadnutom rozhodnutí k záveru, že ten istý podnik bol už v roku 1981 pokutovaný pre rovnaký typ porušenia.“
 

 
  Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu proporcionality, keď v napadnutom rozhodnutí uplatnila zvýšenie základnej sumy pokuty z dôvodu opakovaného porušenia, treba v tejto súvislosti po prvé zamietnuť ako nedôvodné jej tvrdenie, že zohľadnením tej istej priťažujúcej okolnosti v rozhodnutiach K(2003) 4570 a K(2004) 4876 bol cieľ odstrašenia už dosiahnutý.

  Skutočnosť, že Komisia už zohľadnila rozhodnutia 85/74 a 94/599 s cieľom konštatovať opakované porušenie v rámci iných porušení, jej totiž nebránila v tom, aby v napadnutom rozhodnutí zohľadnila tieto dve rozhodnutia v rámci preskúmania závažnosti predmetného porušenia na účely odstrašenia žalobkyne od opakovania jej protiprávneho správania v budúcnosti.

  Každé z uvedených porušení predstavovalo nezávisle od druhého z nich opakovanie správania v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, ktoré bolo konštatované v rámci rozhodnutí 85/74 a 94/599, ktoré svedčí o sklone žalobkyne nevyvodzovať z týchto sankcionovaných porušení primerané dôsledky (pozri v tomto zmysle rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 40).

 Po druhé je potrebné zamietnuť ako neúčinné tvrdenie žalobkyne, že Komisia porušila zásadu proporcionality, keď v jej prípade uplatnila nové zvýšenie pokuty z dôvodu opakovaného porušenia, hoci táto okolnosť bola zohľadnená v rozhodnutiach K(2003) 4570 a K(2004) 4876, a že v dôsledku toho nemala žiadnu možnosť prispôsobiť svoje správanie. Vzhľadom na to, že Komisia nepreukázala opakované protiprávne správanie žalobkyne na základe uvedených rozhodnutí, skutočnosť, že boli prijaté po skončení porušenia sankcionovaného v napadnutom rozhodnutí, nemá v prejednávanej veci význam.

Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné zamietnuť výhradu žalobkyne, podľa ktorej Komisia porušila zásadu proporcionality, a teda aj druhú časť a tento žalobný dôvod ako celok.
 
                Ukončenie porušenia po zásahu Európskej komisie

„Na rozdiel od iných poľahčujúcich okolností totiž táto okolnosť nie je spojená ani s osobitnými vlastnosťami porušovateľa, ani so skutkovými okolnosťami veci, keďže vyplýva najmä z vonkajšieho zásahu Komisie. Preto ukončenie porušovania len na základe zásahu Komisie nemožno prirovnávať k zásluhám vyplývajúcim z vlastnej iniciatívy porušovateľa, ale predstavuje len primeranú a normálnu reakciu na tento zásah. Okrem toho uvedená okolnosť znamená iba návrat porušovateľa k zákonnému správaniu a neprispieva k tomu, aby bolo konanie Komisie účinnejšie. Napokon údajný poľahčujúci charakter tejto okolnosti nemožno odôvodniť iba nabádaním na ukončenie porušovania, ktorého sa týka. V tomto ohľade je potrebné uviesť, že kvalifikovanie pokračovania v porušovaní po prvých zásahoch Komisie za priťažujúcu okolnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, Sigma Tecnologie/Komisia, T‑28/99, Zb. s. II‑1845, bod 102 a nasl.) už oprávnene predstavuje nabádanie na ukončenie porušovania, ktoré však na rozdiel od predmetnej poľahčujúcej okolnosti neoslabuje ani sankciu, ani jej odstrašujúci účinok.“

„Pokiaľ ide ďalej o údajnú spoluprácu žalobkyne v súvislosti so skončením porušovania po prvých intervenciách Komisie, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Komisia nemôže byť vo všeobecnosti povinná považovať pokračovanie porušenia za priťažujúcu okolnosť, ani skončenie porušenia za poľahčujúcu okolnosť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, ABB Asea Brown Boveri/Komisia, T‑31/99, Zb. s. II‑1881, bod 213). Použitie zníženia by tak totiž vstupovalo do hry dvakrát, keďže sa pri výpočte pokút zohľadňuje aj trvanie porušovania. Komisia preto nemôže byť nijakým spôsobom povinná priznať v rámci voľnej úvahy zníženie pokuty za skončenie zjavného porušenia, či už k skončeniu došlo pred zásahmi Komisie alebo po nich.“

Spolupráca podnikateľa ako poľahčujúca okolnosť

„....na to, aby sa zachoval potrebný účinok oznámenia o spolupráci, Komisia môže podniku znížiť pokutu na základe bodu 3 šiestej zarážky usmernení len za mimoriadnych okolností. Je to tak najmä v prípade, keď je spolupráca podniku, ktorá presahuje rámec jeho právnej povinnosti bez toho, aby mal nárok na zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci, pre Komisiu objektívne užitočná.“

 „Pokiaľ ide o tvrdenie SGL, že spolupráca, ktorú poskytol, bola v porovnaní so spoluprácou ostatných členov kartelu nedocenená, treba poznamenať, že, ako Súd prvého stupňa správne uviedol v bode 371 napadnutého rozsudku, Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri posúdení kvality a užitočnosti podnikom poskytnutej spolupráce, predovšetkým v porovnaní s príspevkami ostatných podnikov.“

Protiprávne konanie vyžadovala národná legislatíva

„Skutočnosť, že plynárenské odvetvie bolo počas obdobia porušovania vo fáze liberalizácie a že existovali neistoty v súvislosti s uplatniteľnými pravidlami, stačí poukázať na to, že to v žiadnom prípade neumožňuje preukázať, že protisúťažné správanie bolo povolené alebo podporované orgánmi verejnej moci alebo právnou úpravou. Aj keď nemecké a francúzske orgány ponechali hospodárskym subjektom priestor pre značný stupeň neistoty pri zákonnosti ich správaní nielen pred liberalizáciou, ale aj po nej, taká okolnosť neumožňuje preukázať, že povolili alebo podporovali predmetné správania v prejednávanej veci. Žalobkyňa teda nesprávne tvrdí, že také konštatovanie odôvodňuje zohľadnenie dosahu regulačného rámca na výpočet pokuty ako poľahčujúcej okolnosti.“

Keď národná legislatíva vyžaduje, alebo uľahčuje protisúťažné správanie sa podnikov. V takomto prípade  podľa súdu národný súťažný orgán cit.:

a) je povinný neaplikovať vnútroštátnu legislatívu,
b) nesmie uložiť sankciu za predchádzajúce konanie podnikov, pokiaľ bolo toto správanie vyžadované vnútroštátnou legislatívou,
c) smie uložiť podnikom sankciu za správanie nasledujúce po rozhodnutí neaplikovať vnútroštátne právo, pokiaľ sa vo vzťahu k nim stalo toto rozhodnutie definitívnym,
d) môže uložiť pokutu podnikom vo vzťahu k minulému porušeniu, kde bolo porušenie celkom uľahčované alebo podporované národnou legislatívou, berúc do úvahy špecifiká legislatívneho rámca, v ktorom sa podnikateľ dopustil konania.“
 

 
„Pritom už bolo konštatované, že žalobkyňa mohla ovplyvňovať výšku svojich maloobchodných taríf prostredníctvom žiadostí o povolenie podávaných na RegTP (pozri body 98 až 105 vyššie). V rámci osobitnej zodpovednosti, ktorú ako dominantný podnik znáša žalobkyňa (rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 1983, NBIM/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 57; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. októbra 1999, Irish Sugar/Komisia, T‑228/97, Zb. s. II‑2969, bod 112, a z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T‑203/01, Zb. s. II‑4071, bod 97), bola teda povinná predkladať žiadosti o zmenu svojich taríf, pokiaľ spôsobovali ujmu na účinnej a nenarušenej hospodárskej súťaži na spoločnom trhu.“
 

 
„Ak sa je protisúťažné konanie podnikateľov vyžadované národnou legislatívou, alebo ak vytvára právny rámec na to, aby eliminoval možnosť súťažnej aktivity na ich strane, články 85 a 86 sa neaplikujú.“
 
Neuplatnenie dohody obmedzujúcej súťaž v praxi
 

 
„Fakt, že podnikateľ, o ktorom bolo preukázané, že sa zúčastnil na cenovej dohode so svojimi konkurentmi sa nesprával v súlade s tým na čom sa s konkurentmi dohodol, nemusí byť nevyhnutne vzatý do úvahy pri ukladaní pokuty ako poľahčujúca okolnosť. Podnik, ktorý napriek dohode so svojimi podnikateľmi sleduje viac menej nezávislú politiku na trhu sa môže snažiť iba využiť kartel na svoj vlastný prospech.“
 

cit.:„…okolnosť, že každý podnik sa zúčastnil na porušení vo formách, ktoré sú mu vlastné, však sama osebe nestačí na vylúčenie jeho zodpovednosti za celé porušenie vrátane správaní, ktorých sa fakticky dopustili iné zúčastnené podniky, ale ktoré mali rovnaký cieľ a rovnaký protisúťažný účinok (...). Podnik teda môže byť zodpovedný za všetky dohody obmedzujúce hospodársku súťaž, dokonca aj vtedy, ak sa preukáže, že sa priamo zúčastnil iba na jednej alebo viacerých častiach tvoriacich kartel, ak vedel alebo musel vedieť, že ho kartel, na ktorom sa zúčastňuje, osobitne prostredníctvom pravidelných stretnutí organizovaných počas niekoľkých rokov, začlení do celkového plánu určeného na narušenie normálneho fungovania hospodárskej súťaže a tiež že tento plán pokrýva súbor častí tvoriacich kartel (...). Podobne aj skutočnosť, že rôzne podniky zohrávali rozdielne úlohy v sledovaní spoločného cieľa, nevylučuje preukázanie protisúťažného cieľa a porušenia, ak každý podnik na svojej vlastnej úrovni prispel k sledovaniu spoločného cieľa.”

Rovnosť zaobchádzania a individualizácia uloženej pokuty

 
„Pokiaľ ide o uplatnenie zásady rovnosti zaobchádzania v prejednávanom prípade, je potrebné zdôrazniť, že ostatné rozhodnutia Komisie v oblasti pokút majú len indikatívnu povahu, a tým viac to platí v prípadoch, keď okolnosti týkajúce sa týchto iných rozhodnutí, ako sú relevantné trhy, výrobky, krajiny, podniky a obdobia, neboli také isté ako okolnosti týkajúce sa napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. januára 2004, JCB Service/Komisia, T‑67/01, Zb. s. II‑49, bod 187).“

K proporcionalite uloženej pokuty

„pri stanovení sumy každej pokuty disponuje Komisia voľnou úvahou (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Mo och Domsjö/Komisia, C‑283/98 P, Zb. s. I‑9855, bod 47, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. decembra 2006, Westfalen Gassen Nederland/Komisia, T‑303/02, Zb. s. II‑4567, bod 151). Okrem toho podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 sa výška pokuty stanoví na základe závažnosti porušenia a dĺžky jeho trvania. Navyše uvedená suma je výsledkom viacerých výpočtov vykonaných Komisiou podľa usmernení. Stanovenie uvedenej sumy totiž závisí najmä od rôznych okolností súvisiacich s individuálnym správaním predmetného podniku, akými je existencia priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, T‑304/02, Zb. s. II‑1887, body 82 a 85). Z tohto právneho rámca nie je možné vyvodiť, že Komisia musí zabezpečiť primeranosť takto vypočítanej pokuty k celkovej veľkosti trhu dotknutého výrobku v EHP na konkrétny rok porušenia (v tomto prípade rok 1995), keď dotknuté porušenie trvalo viac ako 17 rokov, a že výška pokuty závisí aj od iných okolností spojených s individuálnym správaním podniku. Z uvedeného vyplýva, že všeobecné tvrdenie podniku Hoechst musí byť v tejto súvislosti zamietnuté.“

„V posudzovanej veci je nesporné ako to vyplýva z výpočtov protimonopolného úradu, že na celkovom obrate Slovnaftu v roku 2006 uložená pokuta predstavovala len 0,2 % a teda sa nepriblížila ani k 1 %-tu z celkového obratu a z celkového čistého zisku Slovnafitu v roku 2006 predstavovala uložená pokuta približne 4%. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odmieta i výhrady žalobcu o neprimeranosti výšky pokuty, pretože za danej skutkovej a právnej situácie nič nebránilo protimonopolnému úradu, aby v súlade s praxou uložil sankciu i vo vyššej výške, keďže úrad je limitovaný výškou pokuty do 10 % z celkového obratu.“             
 

„V konaní sa nepreukázalo, že by žalovaný prekročil hranicu 10% (v skutočnosti výška uloženej sankcie bola 0,33 a 0,34 % z obratu žalobcu 6 995 066 000 Sk a podnikateľa B. a.s. 2 078 588 000 Sk), preto konštatovanie súdu prvého stupňa o jej neprimeranosti (či jej likvidačnom charaktere, ktorý však ničím nepreukázal) je nepodložené a nepresvedčivé, a vzhľadom na skutočnosť, že uvedené kritérium vyjadrujúce pomer finančnej sankcie k obratu delikventa je zakotvené v platnej právnej úprave, záväznej i pre súdy, i spochybňujúce zásadu proporcionality.“

Zohľadnenie účinkov porušenia pri ukladaní pokuty
 

 „Pokiaľ ide o podmienky uplatnenia článku 82 ES a o rozdiel medzi cieľom a účinkom zneužívania, je potrebné zdôrazniť, že na účely uplatnenia uvedeného článku sa preukázanie cieľa a protisúťažného účinku môže v niektorých prípadoch zamieňať. Pokiaľ sa preukáže, že cieľom sledovaného správania podniku s dominantným postavením je obmedziť hospodársku súťaž, už toto správanie môže mať takýto účinok.“

„Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že porušenie malo byť kvalifikované ako závažné z dôvodu jeho obmedzeného dopadu na trh, treba uviesť, že v rozsudku z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia (T‑203/01, Zb. s. II‑4071, body 258 a 259), Súd prvého stupňa rozhodol, že závažnosť porušenia sa dá preukázať s odkazom na povahu a predmet zneužívajúceho konania a že skutočnosti týkajúce sa predmetu určitého konania môžu mať väčší význam pre stanovenie výšky pokuty, ako skutočnosti týkajúce sa jeho účinkov.

 Aj keď je potrebné zohľadniť aj veľkosť relevantného zemepisného trhu a dopad na trh, ak je merateľný, povaha porušenia predstavuje podstatné kritérium pre posúdenie závažnosti porušenia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. júla 2005, Scandinavian Airlines System/Komisia, T‑241/01, Zb. s. II‑2917, bod 84).“

Cit.: „ Za účelom záveru o porušení článku 82 ZSE je dostatočné preukázať, že zneužitie dominantného  postavenia sleduje obmedzenie súťaže, alebo inými slovami, že toto konanie je spôsobilé mať takýto účinok.“

Zohľadnenie získania majetkového prospechu

„Pokiaľ žalobca namietal, že pokuta by nemala presahovať získaný majetkový prospech, s touto konštatáciou sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožňuje, pretože sankcia okrem iných funkcií musí nevyhnutne plniť i svoj represívny charakter, ktorá skutočnosť je zjavná a nepochybná a má svoju logiku z hľadiska generálnej prevencie predovšetkým v oblasti súťažného práva. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z rozhodovacej činnosti Európskej komisie ako i Európskeho súdneho dvora.“