§ 8 Zneužívanie dominantného postavenia

 
Odsek 1 -  Dominantné postavenie
 
Dominantné postavenie má podnikateľ alebo niekoľko podnikateľov, ktorí nie sú vystavení podstatnej súťaži a ktorí sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu môžu správať nezávisle, t.j. majú  priestor pre nezávislé správanie vo vzťahu ku konkurentom, odberateľom a spotrebiteľom, čo im umožňuje ovplyvňovať parametre trhu ako sú cena, výstupy, inovácie a pod.
 
Existencia dominancie sa   prejavuje  napr. v schopnosti podnikateľa počas dlhšieho časového obdobia  zvýšiť ceny nad konkurenčnú úroveň bez výraznejšej straty z objemu predaja, ktorá by znamenala, že daný cenový nárast je nerentabilný a zvýšenie ceny musí byť revidované. Podnikateľ, ktorý je schopný počas dlhšieho časového obdobia zvyšovať takto ceny nad konkurenčnú úroveň za súčasného dosahovania zisku, nečelí dostatočnému konkurenčnému tlaku a možno ho preto vo všeobecnosti považovať za dominanta. Aký časový úsek možno označiť za dlhšie časové obdobie, to závisí od výrobku, resp. služba a od okolností na danom trhu.
 
Avšak ani existencia  intenzívnej hospodárskej súťaže, podľa Súdneho dvora vo veci United Brands Company a United Brands Continentaal B.V./Komisia Európskych spoločenstiev, na konkrétnom trhu nevylučuje možnosť dominantného postavenia na tomto trhu, keďže prevažujúcou črtou takéhoto postavenia je schopnosť dotknutého podniku konať v rámci jeho odbytovej stratégie bez ohľadu na jeho konkurenciu a bez toho, aby z tohto dôvodu utrpel pri takomto konaní ujmu.
 
Posúdenie dominantného postavenia

Pri určovaní dominancie sa najskôr zadefinujú relevantné trhy, pretože dominancia sa môže viazať iba k určitému  trhu. Podnikateľ pritom môže mať dominantné postavenie na jednom alebo viacerých relevantných trhoch. Pri definovaní relevantných trhov sa vychádza z miery dopytovej a ponukovej substitúcie a určení tovarovej, ako aj geografickej dimenzie trhu. Konkurenčný tlak  môžu na podnikateľa vykonávať existujúci alebo potenciálni konkurenti. Tlak však môžu na podnikateľa vytvárať aj dodávatelia. Dominancia sa preto štandardne  preukazuje najmä prostredníctvom nasledujúcich faktorov:      
 

Pri  definovaní dominancie sa pomocou viacerých faktorov zisťuje, či má  podnikateľ potenciál pomocou trhovej sily výrazne ovplyvňovať a určovať súťažné podmienky na trhu, do akej miery je imúnny voči tlakom konkurencie a  schopný  správať sa vo vzťahu ku konkurentom a obchodným partnerom nezávisle. Dominantné postavenie teda vzniká kombináciou niekoľkých faktorov, ktoré však posudzované samostatne nemusia byť rozhodujúce.
 
Štruktúra trhu

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že čím je vyšší podiel na trhu a čím je dlhšie časové obdobie, počas ktorého sa udržiava, tým je pravdepodobnejšie, že  existuje dôležitá predbežná indícia existencie dominantného postavenia.
 
Nízke podiely na trhu sa považujú spravidla za spoľahlivý znak absencie značnej trhovej sily. Ak je podiel podnikateľa na relevantnom trhu nižší ako 40 %, je dominancia na trhu nepravdepodobná. Môžu sa však vyskytnúť osobitné prípady pod týmto prahom, keď konkurenti nie sú schopní efektívne obmedziť správanie dominantného podnikateľa, napríklad v dôsledku ich obmedzenej kapacity. Napriek tomu, že v prípade trhového podielu pod 30% je vysoko nepravdepodobné, že by mohol byť spájaný s dominantným postavením neposkytuje ani tento tzv. bezpečný prístav („safe harbour“), ktorý by jednoznačne zaručoval neexistenciu dominancie. Aj v takomto prípade by bolo požadované preukázanie existencie významných bariér vstupu. Veľmi nízke trhové podiely  môžu byť považované za definitívne indikátory absencie dominancie.
 
Je však potrebné poukázať na to, že aj konkurent dominanta, ktorý má na trhu len malý podiel, môže v rámci hospodárskej súťaže zohrávať významnú úlohu. Môže byť napríklad najbližším konkurentom dominantnej firmy, môže byť zvlášť inovatívnym konkurentom, alebo konkurentom, o ktorom je známe, že systematicky znižuje ceny. Pri posudzovaní niektorých prípadov je možné tiež zvažovať, či majú konkurenti k dispozícii realistické, účinné a vhodne načasované protistratégie, ktoré by mohli v súťaži použiť.
 
Bariéry vstupu a expanzie

Pri posudzovaní dominancie nie je možné opierať sa výlučne o existujúcu trhovú situáciu. Treba prihliadať aj na potenciálny vplyv expanzie existujúcich konkurentov, vstup potenciálnych konkurentov na trh alebo možnosť výskytu takejto expanzie alebo takéhoto vstupu. Podnikateľovi  môže byť zabránené zvyšovať ceny, ak je možné v správnom čase a dostatočnej miere expandovať alebo vstúpiť na trh. Aby  bolo možné  označiť expanziu alebo vstup na trh za pravdepodobné skutočnosti, musí byť takáto expanzia pre konkurenta alebo vstup na trh pre vstupujúci subjekt dostatočne výnosné s prihliadnutím na faktory, ako sú prekážky v expanzii alebo vstupu, pravdepodobné reakcie údajného dominantného podnikateľa  alebo iných konkurentov, ako aj riziko neúspechu a s tým spojené náklady. Na to, aby sa expanzia alebo vstup na trh považovali za včasné, musia byť dostatočne rýchle, aby zamedzili alebo prekazili uplatnenie značnej trhovej sily. Aby sa expanzia alebo vstup na trh považovali za dostatočné, musia byť dostatočne veľké, aby boli schopné zabrániť akémukoľvek pokusu prípadného dominantného podnikateľa  zvýšiť ceny na relevantnom trhu.
 
Prekážky v expanzii alebo vstupe na trh môžu byť rozličnej formy. Môžu to byť zákonné prekážky, ako sú clá alebo kvóty, alebo môžu mať formu výhod pre dominantného podnikateľa, ako sú úspory z rozsahu a zo sortimentu, prednostný prístup k základným vstupným materiálom alebo prírodným zdrojom, dôležitým technológiám alebo vytvorenej distribučnej a predajnej sieti. Môžu zahŕňať aj náklady a iné prekážky vyplývajúce napríklad zo sieťových vplyvov, ktorým čelia odberatelia prechádzajúci k novému dodávateľovi. Aj vlastné správanie dominantného podnikateľa môže vytvoriť prekážky pre vstup na trh, napríklad ak urobil značné investície, ktoré by museli realizovať aj vstupujúce subjekty alebo konkurenti, alebo ak uzavrel dlhodobé zmluvy so svojimi odberateľmi, ktoré majú za následok zabránenie v prístupe na trh. Trvalo vysoké podiely na trhu môžu byť známkou prekážok vo vstupe na trh a v expanzii, a teda nedá sa očakávať vstup nových hráčov na trh alebo expanzia existujúcich.
 
Vyrovnávacia kúpna sila

Tlak môžu vyvíjať nielen existujúci alebo potenciálni konkurenti, ale aj odberatelia. Dokonca ani podnikateľ  s vysokým podielom na trhu nemusí byť schopný konať v značnom rozsahu nezávisle od odberateľov so značnou vyjednávacou silou.
 
Kúpnu silu možno definovať ako asymetriu vo vzťahu medzi dodávateľom (upstream, výrobca) a odberateľom (downstream, maloobchodník), ktorá vedie k tomu, že odberateľ je schopný dosiahnuť výhodnejšie podmienky v tomto dodávateľsko-odberateľskom vzťahu v porovnaní s bežnými súťažnými podmienkami (teda ak by kúpnu silu nemal).
 
Takáto vyrovnávacia kúpna sila môže vychádzať z veľkosti odberateľov alebo ich obchodného významu pre dominantného podnikateľa a ich schopnosti rýchlo prejsť ku konkurujúcim dodávateľom, podporiť vstup nového subjektu na trh alebo vertikálne integrovať a presvedčivo hroziť, že tak urobia. Ak je vyrovnávacia sila dostatočne veľká, môže zamedziť alebo prekaziť pokus podnikateľa zvýšiť ceny za účelom dosiahnutia zisku. Kúpna sila sa však nemusí považovať za dostatočne účinné obmedzenie, ak zabezpečuje ochranu pred trhovou silou dominantného podniku iba určitému alebo obmedzenému segmentu odberateľov.
 
Kolektívna dominancia

Kolektívna dominancia je koncept, ktorý nie je upravený ani v slovenskej ani v európskej právnej úprave, ale  objavuje sa v judikatúre komunitárnych  súdov.
 
Kolektívna dominancia znamená spoločné uplatňovanie trhovej sily na základe  koordinácie správania sa podnikateľov na trhu. Trh, na ktorom môže vzniknúť kolektívna dominancia musí mať takú štruktúru a taký charakter, ktorý umožňuje takúto koordináciu, resp. vzájomné ovplyvňovanie sa podnikateľov. Ku kolektívnej dominancii dochádza zvyčajne na  trhoch s oligopolnou štruktúrou. Koordinácia správania musí byť zároveň udržateľná počas dlhšieho časového obdobia, t.j. podnikatelia musia mať dlhodobý záujem uplatňovať takúto spoločnú politiku na trhu. Splnenie tejto podmienky si vyžaduje, aby podnikatelia v situácii kolektívnej dominancie mali k dispozícii určité nástroje, ktorými môžu druhú stranu odradiť od toho, aby odstúpila od spoločnej politiky na trhu. Pre vytvorenie kolektívnej dominancie je taktiež potrebné, aby koordinácia správania sa podnikateľov nemohla byť ohrozená predpokladanou reakciou zvyšnej konkurencie, prípadne tlakom zo strany kupujúcich.
 
Podstata dominancie jedného podnikateľa  a kolektívnej  dominancie je rovnaká.  Podnikateľ je dominantný, ak nie je vystavený  podstatnej súťaži a vzhľadom na svoju ekonomickú silu sa môže  správať nezávisle. Aby bola skupina podnikateľov spoločne dominantná, musí sa dostať do podobnej pozície ako samostatne dominantný podnikateľ.
 
Predovšetkým  pri oligopolnej štruktúre s veľmi malým počtom spoločností sú si podnikatelia vedomí svojej vzájomnej závislosti a podobných záujmov a v dôsledku vlastností daného trhu majú silný motív zladiť svoje trhové správanie  a maximalizovať spoločný zisk. Každý z podnikateľov si je vedomý, že jeho  správanie na trhu za účelom zvýšenia jeho podielu  na trhu a zisku vyvolá podobnú reakciu konkurenta, čo eliminuje prípadné výnosy a povedie k všeobecnému zníženiu cien.
 
Prípadov posúdenia kolektívnej dominancie je však v praxi súťažných orgánov  málo.
                                                                 
Odsek 2  -  Zneužívanie dominantného postavenia
 
Podnikateľovi v dominantnom postavení nemôže byť upreté právo chrániť svoje obchodné záujmy a prijať potrebné kroky na ich ochranu, zakázaným je však takéto správanie, pokiaľ je jeho cieľom posilnenie dominantného postavenia a  jeho zneužívanie.
 
Pod zneužívaním dominantného postavenia sa rozumie správanie dominantného podnikateľa, ktoré sa negatívne prejaví na spotrebiteľoch, kedy sa dominantný hráč uchyľuje k metódam odlišným od tých, ktoré sa uplatňujú v podmienkach konkurenčného prostredia, čo má za následok neutvorenie podmienok pre vznik súťaže, zníženie intenzity súťaže už existujúcej, alebo blokovanie rastu intenzity súťaže.
 
Dominantná spoločnosť v rámci uplatňovania konkurenčného boja pritom nesie špeciálnu zodpovednosť, aby  svoje dominantné postavenie nezneužívala a tým neobmedzovala hospodársku súťaž na trhu, kde už je intenzita hospodárskej súťaže znížená samotnou prítomnosťou dominantného hráča. Rozsah  takejto špeciálnej  zodpovednosti  je pritom  potrebné zvážiť vzhľadom na osobitné okolnosti každého prípadu.
 
Zneužívanie dominantného postavenia môže mať charakter vylučovací alebo vykorisťovateľský, prípadne môže ísť o ich kombináciu.
 
Vylučovacie praktiky

Vylučovacie praktiky vedú k obmedzeniu alebo vylúčeniu konkurentov z  trhu a vedú k nepriamemu poklesu prospechu spotrebiteľa. Často sa napr. podnikatelia na novoliberalizovaných trhoch snažia sťažiť, resp. obmedziť, vstup novým podnikateľom, čím sa strácajú možné efekty z liberalizácie a tlaku súťaže. Dominant môže zneužiť svoju trhovú silu na vytláčanie konkurentov napr. neposkytnutím prístupu k sieti, infraštruktúre, či inému typu unikátneho zariadenia, uplatňovaním predátorských cien, obmedzením odbytu, uplatňovaním praktiky stláčania marže, ale aj diskrimináciou. Cieľom úradu v oblasti presadzovania práva, pokiaľ ide o správanie zamerané na vylúčenie konkurentov z trhu, je zabezpečiť, aby dominantný podnikateľ nenarušil účinnú hospodársku súťaž tým, že protisúťažným spôsobom zabráni svojim konkurentom vstúpiť na trh, a v dôsledku toho poškodí spotrebiteľov, či už vo forme vyššej cenovej úrovne, než ktorá by inak prevažovala, alebo v inej forme, ako je zníženie kvality, či zúženie ponuky pre spotrebiteľa.
 
Vykorisťovateľské praktiky

Vykorisťovateľské praktiky nemajú za následok priamo zmenu súťažnej štruktúry na trhu (vytlačenie iného podnikateľa z trhu), avšak znižujú spotrebiteľský prospech, ktorý si dominant neodôvodnene sťahuje pre seba vo svoj prospech. Ide o konanie podnikateľa, ktoré je neférové a neprimerané voči tým, ktorí sú závislí na dominantnom podnikateľovi. Vykorisťovateľské praktiky, napr. v podobe účtovania neprimerane vysokých cien, vedú k priamemu poklesu prospechu spotrebiteľa, teda k vyberaniu „renty“ na jeho úkor, ktorú by nedominantná firma nemohla získať.
 
Objektívna nevyhnutnosť a efektívnosť

Podnikatelia  v dominantnom  postavení  môžu svoje správanie zdôvodniť, že je opodstatnené. Pri  posudzovaní zneužívania dominantného postavenia preto  úrad vyhodnotí aj takéto odôvodnenia, ktoré predloží dominantný podnikateľ. Dominantný podnikateľ tak pritom môže urobiť buď preukázaním, že jeho správanie je objektívne nevyhnutné, alebo preukázaním, že jeho správanie má pozitívny vplyv na efektivitu, čo vyvažuje nepriaznivý protisúťažný dosah na spotrebiteľov. V tejto súvislosti  je potrebné posúdiť, či daný postup podnikateľa  je nevyhnutný a primeraný cieľu, ktorý dominantný podnikateľ údajne sleduje.
 
Dominantný podnikateľ  teda môže zdôvodniť svoje konanie, ktoré napríklad  vedie k vylúčeniu konkurentov z trhu, aj vyššou efektívnosťou, pokiaľ je možné zaručiť, že poškodenie spotrebiteľov je nepravdepodobné. V tejto súvislosti sa od dominantného podnikateľa  bude ale  vo všeobecnosti očakávať, že s dostatočnou mierou pravdepodobnosti a na základe overiteľných faktov preukáže, že sú splnené tieto kumulatívne podmienky :

 

 

 
Odsek 2  písm. a) - Priame alebo nepriame uplatňovanie neprimeraných cien alebo iných neprimeraných obchodných podmienok.
 
Zákon zakazuje podnikateľovi v dominantnom postavení, aby priamo alebo nepriamo uplatňoval neprimerané ceny alebo iné neprimerané obchodné podmienky.
 
Hoci by úrad nemal preberať rolu regulátora, skutočnosť, že úrad nie je oprávnený nastaviť „primeranú“ výšku napríklad nejakého poplatku neznamená, že nemôže zasahovať aj voči neprimeraným cenám.
 
K zneužitiu dominantného postavenia dochádza, keď podnikateľ v dominantnom postavení vyžaduje napr. za svoje služby zaplatenie poplatkov, ktoré sú neprimerané vo vzťahu k hospodárskej hodnote poskytovanej služby. V prípade posudzovania neprimeraných cien je vždy potrebné spôsob dokazovania vyhodnotiť v závislosti od okolností individuálneho prípadu, údajov a informácií, ktoré má úrad k dispozícii, v spojení s typom, resp. povahou produktu alebo služby. Jedinou z aplikovateľných metód pri preukazovaní neprimeraných cien je tzv. nákladová metóda, kde sa porovnávajú náklady, za ktorých sa daný produkt vyrába s jeho aktuálnou cenou, pričom rozdiel medzi nimi nesmie byť neprimeraný a neodôvodniteľný. Ekonomická hodnota produktu môže byť zistená aj porovnaním s cenami identických, resp. porovnateľných produktov, v čase alebo na inom geografickom území, pričom sa berú do úvahy náklady efektívneho podnikateľa a nie nevyhnutne náklady skúmaného podnikateľa. Samozrejme, v tomto prípade musí ísť o skutočne porovnateľné produkty, základom je teda konzistentnosť porovnávaných kategórií.
Riešenie prejudiciálnej otázky Súdnym dvorom vo veci Corinne Bodson v Pompes Funebres¹ dáva odpoveď na možnosť aplikácie porovnávacích metód pri posudzovaní neprimeraných cien. V tomto prípade súd skonštatoval možnosť porovnať ceny dominanta a ostatných podnikateľov, pričom takéto porovnanie môže byť použité pre zhodnotenie, či ide o neprimerané ceny. Rovnaký záver bol zopakovaný v prípade Lucazeau v SACEM², kde súd skonštatoval možnosť porovnania cien produktov za účelom zistenia, či nejde v jednom z členských štátov o neprimerané ceny a uviedol, že takéto porovnávanie je možné, keď sa nájdu vhodné kategórie na porovnanie. Súd konkrétne uviedol, že nie je vhodné porovnať ceny účtované v členskom štáte, kde sú vo všeobecnosti vyššie ceny oproti iným štátom, kde sú nižšie ceny. V prípade, ak je porovnávanie konzistentné a sú zistené citeľne vyššie ceny oproti cenám v iných členských štátoch, predmetný rozdiel je indikátorom zneužitia dominantného postavenia. V takom prípade je na podnikateľovi, aby zdôvodnil predmetný rozdiel v cenách tým, že preukáže objektívne  existujúce rozdiely medzi situáciou v porovnávaných členských štátoch.
 
V prípade Deutsche Post AG Komisia dospela k záveru, že ceny dominanta za doručovanie pošty zo zahraničia boli neprimerané.  Bola použitá rovnako odlišná metóda na zistenie neprimeranej ceny. V tomto prípade nebolo možné porovnať ceny dominanta s inými súťažiteľmi, nakoľko išlo o monopol a  tiež nebolo možné vyčleniť náklady dominanta na túto konkrétnu službu, takže nebolo možné vykonať ani cenovo nákladový test. Pre posúdenie cien sa použil alternatívny štandard na porovnanie, na báze odhadu, použitím domácich taríf dominanta, t.j. na báze určenia, aké percento tarify za domácu poštu mohlo predstavovať náklad na službu doručovania pošty zo zahraničia a primeranosť cien sa zisťovala vo vzťahu k tomuto odhadu.
 
Úrad sa zaoberal praktikou neprimeranej ceny v prípade ZSE Distribúcia, a.s.³ Úrad rozhodol, že ZSE Distribúcia, a.s. sa dopustila zneužívania dominantného postavenia, ktoré  spočívalo v  účtovaní neprimerane vysokého poplatku za vykonanie nadštandardného odpočtu registrov elektromera. V dôsledku tejto praktiky platili noví dodávatelia elektriny za poskytovanú službu nepomerne viac, ako by platili vtedy, ak by protisúťažná praktika nebola realizovaná.
 
Iné ako cenové neprimerané podmienky sú spravidla rôzne zmluvné ustanovenia ukladajúce podmienky v prospech dominantnej spoločnosti, ktoré by  podnikateľ nemohol požadovať, ak by nebol v dominantnom postavení.
 
Poskytovanie zliav

K naplneniu zneužívania dominantného postavenia môže dôjsť tiež poskytovaním zliav. Poskytovanie zliav je prípustné, pokiaľ tieto zľavy vyjadrujú primeraný vzťah k úsporám nákladov predávajúceho. Vernostná zľava je na rozdiel od množstvových zliav spojených s objemom dodávok od dotknutého výrobcu zameraná na to, aby prostredníctvom poskytnutia finančnej výhody zabránila odberateľovi získať výrobky od konkurenčných výrobcov.
 
Stláčanie marže (margin sqeeze)

Stláčanie marže je cenová praktika, pri ktorej vertikálne integrovaná spoločnosť pôsobí súčasne na veľkoobchodnom i maloobchodnom trhu, má dominantné postavenie na (vrchnom) veľkoobchodnom trhu a jej produkty sú potrebné na vstup na maloobchodný trh, na ktorom pôsobia aj jej konkurenti.
 
K praktike stláčania marže môže dôjsť teda vtedy, keď dominantná spoločnosť pôsobí v dvojakej pozícii:

Stláčanie marže predstavuje zneužívanie dominantného postavenia, ak je rozdiel medzi maloobchodnou cenou, ktorú účtuje dominantný podnikateľ  a veľkoobchodnou cenou, ktorú účtuje svojim konkurentom za porovnateľné služby, záporný alebo nedostatočný na to, aby pokryl náklady špecifické na produkt dominanta, ktorý poskytuje ako vlastnú maloobchodnú službu na spodnom trhu.
 
Podstatou praktiky je teda to, že dominant využíva svoju pozíciu na účtovanie takej veľkoobchodnej ceny svojim konkurentom, ktorá im znemožňuje súťažiť s ním pri ponúkaní svojich produktov na maloobchodnom trhu.  Posúdenie margin squeeze sa zameriava na zistenie, či dominantná spoločnosť svojím správaním sa v pozícii dodávateľa, kde má dominantné postavenie, nevytláča svojich konkurentov z trhu, kde spolu súťažia, a to prostredníctvom nastavenia svojich veľkoobchodných a maloobchodných cien.
 
Praktika stláčania marže je jednou zo stratégií na uzavretie trhu, ktorú môže dominantná firma použiť na vytvorenie, udržanie alebo posilnenie dominantného postavenia na spodnom trhu.
 
Táto praktika vychádza aj z princípu „koľko by si účtoval dominant, keby bol na mieste konkurenta“. Samotný výpočet simuluje situáciu, aká by nastala, keby musel sám dominant uvažovať s takými nákladmi na nevyhnutný vstup, aké majú v dôsledku jeho správania sa konkurenční podnikatelia.   
 
Takéto cenové stláčanie tým, že naďalej znižuje stupeň hospodárskej súťaže na trhu, už aj tak obmedzenej v dôsledku prítomnosti dominantného podnikateľa, a posilňuje tak jeho dominantné postavenie na tomto trhu, má totiž rovnako za následok, že spotrebitelia sú poškodzovaní obmedzením svojich možností výberu, teda perspektívy zníženia maloobchodných cien z dlhodobého hľadiska, z dôvodu hospodárskej súťaže medzi prinajmenšom rovnako efektívnymi konkurentmi na uvedenom trhu. Pri rozhodovaní, či môžu cenové postupy podnikateľa v dominantnom postavení vylúčiť konkurenta  z trhu, treba uplatniť kritérium založené na nákladoch a stratégii podnikateľa  v dominantnom postavení.
 
Predátorské správanie

Dominantný podnikateľ  nemôže uplatňovať také cenové postupy, ktoré majú za následok vylúčenie jeho skutočných alebo potenciálnych rovnako efektívnych konkurentov, t.j. cenové postupy, ktoré samy osebe sťažujú, prípadne znemožňujú ich prístup na trh a sťažujú, prípadne znemožňujú jeho zmluvným partnerom možnosť výberu medzi viacerými zdrojmi zásobovania alebo obchodnými partnermi, posilňujúc tak svoje dominantné postavenie používaním iných prostriedkov než tých, ktoré patria do hospodárskej súťaže na základe kvality.
 
Jednou zo zakázaných cenových praktík je aj predátorské správanie, resp. predátorské cenové stratégie.
 
Súdny dvor sumarizoval všeobecný prístup k predátorskej cenovej politike v dvoch dôležitých prípadoch AKZO a Tetrapak II.
 
Dominantný podnikateľ sa chová predátorsky, ak si v priebehu určitého časového obdobia úmyselne účtovaním ceny pod náklady (typický prípad predátorskej ceny je účtovanie pod priemerné variabilné náklady) za celú svoju produkciu alebo jej určitú časť, resp. zvýšením produkcie spôsobuje straty alebo úbytok zisku s cieľom, aby vytláčal existujúcich alebo potenciálnych konkurentov v snahe upevniť alebo udržať si svoju trhovú silu. Účtovanie cien pod priemerné variabilné náklady je vždy považované za zneužívajúce, keďže nemôže mať iný ekonomický cieľ ako eliminovať konkurenciu. Avšak v prípade cien  účtovaných pod priemerné celkové náklady, ale súčasne nad priemerné variabilné náklady, je potrebné preukázať  aj úmysel eliminovať konkurenciu (TetraPak II, ods. 41).
 
Predátorské cenové stratégie môžu popri predátorských cenách zahŕňať tiež účtovanie cien pod náklady, ktoré nie sú jednoznačne predátorské, ktoré ale v konkrétnom prípade môžu mať rovnaký efekt ako účtovanie predátorských cien a ktoré boli  uplatňované s  takým istým cieľom. Predátorské cenové stratégie môžu teda pokrývať rôzne druhy podnákladových cien s cieľom eliminovať efektívneho konkurenta alebo zabrániť vstupu takého konkurenta.
 
Nie je pritom  potrebné preukázať, aby v dôsledku takejto praktiky dominantného podnikateľa konkurenti trh aj skutočne opustili, aby sa preukázalo, že došlo k obmedzeniu hospodárskej  súťaže. Je tiež možné, že dominantný podnikateľ sa v určitom prípade  skôr než pre úplné odstránenie konkurenta z trhu rozhodne brániť mu v aktívnej súťaži a nútiť ho, aby sa riadil cenami, ktoré tento dominantný podnikateľ stanovuje. Takéto opatrenie predchádza vzniku rizika, ktoré v sebe skrýva úplná likvidácia konkurentov, najmä rizika, že aktíva konkurenta sa predajú za nízku cenu a zostanú na trhu, pričom vytvoria nový nízkonákladový vstupujúci subjekt.
 
V prípade špecifickej situácie  kolektívneho bojkotu pri uplatňovaní kolektívnej dominantnej pozície dokonca ceny nad náklady môžu vytlačiť konkurenta  z trhu alebo zabrániť vstupu efektívnym konkurentom.
 
Vo všeobecnosti možno povedať, že odberatelia pravdepodobne utrpia škodu vtedy, ak dominantný podnikateľ môže odôvodnene očakávať, že jeho trhová sila po skončení predátorského konania bude väčšia, než by bola, keby sa podnikateľ nezačal správať predátorsky, t.j. ak je pravdepodobné, že tomuto podnikateľovi prinesie obeť účtovania nízkych cien  úžitok. To neznamená, že úrad zasiahne len vtedy, ak bude dominantný podnikateľ v pozícii umožňujúcej mu zvýšiť svoje ceny nad úroveň uplatňovaných aktuálne na trhu. Zistenie, či došlo k poškodeniu spotrebiteľa, nie je pritom mechanickým výpočtom ziskov a strát, a dôkaz dosiahnutia celkového zisku sa nevyžaduje. Potenciálne poškodenie spotrebiteľa možno preukázať posúdením pravdepodobného vylučujúceho vplyvu konania v spojení s posúdením iných faktorov, ako sú prekážky pre vstup na trh.
 
Vo všeobecnosti sa považuje za nepravdepodobné, že predátorské správanie prinesie zvýšenie efektívnosti. Úrad však posúdi aj  tvrdenia dominantných podnikateľov, že určovanie nízkych cien im umožňuje dosahovať úsporu z rozsahu alebo efektívnosť súvisiacu s expanziou na trhu.
                       
Odsek 2 písm. b)  - Obmedzenie výroby, odbytu alebo technického vývoja tovaru na úkor užívateľov.
 
Vo všeobecnosti každý podnikateľ by mal mať právo vybrať si svojich obchodných partnerov a voľne disponovať svojim majetkom.
 
Pri tejto praktike je však potrebné zohľadniť skutočnosť, že uloženie povinnosti dominantnému podnikateľovi dodávať môže viesť na jeho strane k zníženiu záujmu investovať, v snahe vyhnúť sa tomu,  aby  jeho konkurenti  namiesto toho, aby sami investovali, využívali jeho investície. Úrad by mal preto dôkladne uvážiť, v ktorých prípadoch zasiahne a uloží dominantnému podnikateľovi povinnosť dodávať.
 
Odmietnutie dodávať môže pritom pokrývať rôzne situácie. Môže sa týkať dodávania existujúcim, ako aj novým odberateľom. Môže sa týkať výrobku, ktorý už bol predmetom obchodovania alebo ktorý ešte predmetom obchodovania nebol, avšak existuje po ňom dopyt zo strany potenciálnych kupujúcich.
 
Súťažný problém vzniká najmä vtedy, ak dominantný podnikateľ je súčasne konkurentom svojho odberateľa.
 
Odmietnutie dodávať sa môže viazať tiež s vlastníctvom alebo správou unikátneho zariadenia. Unikátnym zariadením môže byť vec, miesto, infraštruktúra aj právo. Podstatou koncepcie unikátnych zariadení je skutočnosť, že niečo – „unikátne zariadenie“ je vlastnené alebo ovládané podnikateľom v dominantnom postavení, ku ktorému iní podnikatelia (konkurenti vlastníka unikátneho zariadenia) potrebujú prístup za účelom poskytovania tovarov alebo služieb svojim zákazníkom.
 
Nie je pritom potrebné, aby došlo ku skutočnému odmietnutiu zo strany dominantného podnikateľa.  Za odmietnutie dodávať možno považovať aj  prílišné omeškanie dodávať  alebo inú formu negatívneho ovplyvnenia dodávok.
 
Pre posúdenie, či  môže odmietnutie dodávať predstavovať súťažný problém je potrebné posúdiť, či dominantný podnikateľ je pre odberateľa v pozícii nevyhnutného obchodného partnera. To znamená, že by  odberateľ nemohol bez odmietnutej dodávky vstupného materiálu vstúpiť alebo sa udržať na odberateľskom trhu.  Dodanie vstupného materiálu sa pokladá za nevyhnutné vtedy, keď nejestvuje žiadna skutočná alebo potenciálna alternatíva. V tejto súvislosti je potrebné tiež posúdiť, či by konkurenti mohli v blízkej budúcnosti efektívne reprodukovať vstupný materiál  dodávaný dominantným podnikateľom.
 
Za zneužívajúce správanie  sa sa považuje skôr ukončenie  už poskytovaných dodávok než odmietnutie poskytnutia nových. Napríklad, ak dominantný podnikateľ predtým už dodával odberateľovi, ktorý už aj realizoval investície s cieľom využiť vstupný materiál, dodávka ktorého mu bola následne odopretá, je pravdepodobné, že  takýto vstupný materiál bude možné považovať za nevyhnutný. Rovnako tak, ak dominantný podnikateľ ako dodávateľ nevyhnutného vstupného materiálu už mal v minulosti záujem na poskytovaní dodávok, resp. už ich aj poskytoval, je známkou, že dodávky vstupného materiálu so sebou neprinášajú žiadne riziko v tom, že by sa  dominantnému dodávateľovi pôvodne realizovaná investícia nevrátila. Je preto na dominantnom podnikateľovi,  ktorý by mal vysvetliť svoje správanie spočívajúce v takejto praktike odmietnutia dodávať.
 
Úrad sa zaoberal v praxi viacerými prípadmi odmietnutia dodávať. Možno spomenúť rozhodnutie, v ktorom  úrad konštatoval, že konanie podnikateľa Letisko M. R. Štefánika – Airport Bratislava, a.s., spočívajúce v odmietnutí zabezpečiť spoločnosti Two Wings, s.r.o., prístup k odbavovacej ploche letiska ako k unikátnemu zariadeniu je zneužívaním dominantného postaveniana relevantnom trhu poskytovania prístupu k odbavovacej ploche letiska M. R. Štefánika.⁴    
 
Komisia napríklad sankcionovala spoločnosť  Microsoft  za to, že odmietala svojim konkurentom poskytnúť určité „informácie týkajúce sa interoperability“ a povoliť ich používanie na vývoj a distribúciu konkurenčných výrobkov v rámci trhu operačných systémov pre servery pre pracovné skupiny v období plynúcom od októbra 1998 do dátumu prijatia rozhodnutia. Ako opatrenie na nápravu Komisia uložila Microsoftu sprístupniť každému podniku, ktorý by chcel vyvíjať a distribuovať operačné systémy pre servery pre pracovné skupiny „špecifikácie“ svojich komunikačných protokolov klient – server a server – server.
 
Odsek 2 písm. c)  - Uplatňovanie rozdielnych podmienok pri zhodnom alebo porovnateľnom plnení voči jednotlivým podnikateľom, ktorými sú alebo môžu byť títo podnikatelia znevýhodňovaní v súťaži.
 
Cenová diskriminácia môže v praxi nadobúdať skutočne rôzne podoby a formy, pričom nemusí byť za každých okolností protisúťažná, a teda škodlivá, naopak jej dôsledkom môžu byť aj prosúťažné efekty a prínosy pre spotrebiteľa. Úrad preto musí analyzovať a vyhodnotiť negatíva, ako aj možné pozitíva posudzovanej cenovej diskriminácie, nakoľko cieľom zásahov súťažných inštitúcií je postihovať iba škodlivé praktiky formou zneužitia dominantného postavenia na trhu. V zmysle uvedeného je preto nevyhnutné cenovú diskrimináciu posudzovať individuálne v každom prípade.
 
Ak cenová diskriminácia umožňuje prístup k produktu alebo službe aj pre spotrebiteľov, ktorí by ho pri jednotnej cenotvorbe nemali a súťažný orgán nemôže preukázať (pravdepodobný) pokles spotrebiteľského blahobytu, potom by to malo byť  považované za „zákonnú“ alebo „bežnú“ konkurenciu.
 
Základným kritériom pri posudzovaní správania podnikateľa je preto z pohľadu súťažného práva  to, aký má správanie podnikateľa dopad na spotrebiteľský prospech, t.j. či sa v dôsledku správania spotrebiteľský prospech znižuje.
Podstatou diskriminácie  je, že podnikateľ v dominantnom postavení dodáva rovnaké produkty rôznym  odberateľom za odlišných obchodných podmienok, t.j. pri porovnateľnom plnení sú voči odberateľom uplatňované rozdielne podmienky. V praxi sa najčastejšie vyskytuje cenová diskriminácia, kedy napríklad takéto rozdiely v cenách neodrážajú rozdiely v nákladoch predaja.
 
Súdny dvor rozšíril zneužívanie formou diskriminácie aj na situácie uplatňovania podobných podmienok na odlišné plnenia.
 
Zákaz cenovej diskriminácie však neznamená, že dominantný podnikateľ musí každému odberateľovi účtovať rovnaké ceny, a teda, že nemôže diferencovať ceny na základe určitých nákladových charakteristík (napríklad poskytovať množstevné zľavy). Objektívne odôvodnené zľavy práve umožňujú reagovať na konkurenciu, zvyšujú predané množstvo a v konečnom dôsledku sú pre konkurenciu a spotrebiteľa pozitívne.
 
Cenová diskriminácia môže mať charakter vylučovacej alebo vykorisťovateľskej praktiky. Môže mať teda strategické ciele spojené so snahou ovplyvniť štruktúru trhu (vylučovacia forma diskriminácie) alebo nestrategické ciele spojené so snahou využiť spotrebiteľskú heterogenitu na zvýšenie ziskov bez snahy ovplyvniť štruktúru trhu (vykorisťovateľská forma diskriminácie). Pri tejto forme diskriminácie odberatelia dominanta nemusia byť z pohľadu súťažného práva v postavení konkurentov.
 
V oblasti cenovej diskriminácie sa na trhu častejšie vyskytujú, resp. sú súťažnými autoritami posudzované, prípady cenovej diskriminácie majúce charakter vylučovacej praktiky, prípadne prípady kombinácie vylučovacej a vykorisťovateľskej praktiky.
 
Cenová diskriminácia môže byť aj účinkom vernostných zliav, keď  dvaja odberatelia platia rôznu cenu za rovnaké množstvo rovnakého výrobku v závislosti od toho, či získajú dodávky výlučne od podnikateľa v dominantnom postavení alebo majú niekoľko zdrojov dodávok.
 
V prípade vylučovacej formy diskriminácie môže dochádzať k uzavretiu trhu, resp.  vylúčeniu, konkurenta dominantného podnikateľa  (primary line discrimination) alebo k znevýhodneniu niektorých podnikateľov na dolnom trhu v porovnaní s ostatnými, s ktorými sú  v konkurenčnom postavení, dôsledkom čoho môže tiež dôjsť k vylúčeniu z trhu (secondary line discrimination).
 
Odsek 2 písm. d)  - Viazanie súhlasu s uzavretím zmluvy na podmienku, že druhá zmluvná strana prijme aj ďalšie záväzky, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom tejto zmluvy.
 
Situácia, keď odberatelia, ktorí kupujú jeden výrobok (viažuci výrobok), sú povinní kúpiť od dominantného podniku aj iný výrobok (viazaný výrobok) sa označuje ako „viazanie“ (tying). Viazanie sa môže uskutočniť na technickom alebo zmluvnom základe. Technické viazanie nastáva, ak je viažuci výrobok navrhnutý tak, že funguje správne len s viazaným výrobkom (a nie s alternatívami ponúkanými konkurentmi). Zmluvné viazanie nastáva, keď sa odberateľ, ktorý kupuje viažuci výrobok, zaviaže kúpiť aj viazaný výrobok (a nie alternatívy ponúkané konkurentmi).
 
„Balíčkovanie“ (bundling) zvyčajne znamená spôsob, akým dominantný podnikateľ ponúka a oceňuje výrobky. V prípade čistého balíčkovania sa výrobky predávajú len spolu vo fixných množstevných pomeroch. V prípade zmiešaného balíčkovania, zvyčajne uvádzaného ako zľava na viac výrobkov, sú výrobky dostupné aj samostatne, ale súčet cien pri samostatnom predaji je vyšší ako cena za balíček.
 
Viazanie a balíčkovanie sú nástrojmi, ktorých cieľom je poskytovať odberateľom lepšie výrobky alebo ponuky nákladovo efektívnejšími spôsobmi. Podnikateľ, ktorý je dominantný na jednom výrobkovom trhu (alebo viacerých výrobkových trhoch) zväzku alebo balíčka (označovanom ako viažuci trh), môže viazaním alebo balíčkovaním poškodiť odberateľov tak, že na trh „nevpustí“ iné výrobky, ktoré sú súčasťou zväzku alebo balíčka (označeného ako viazaný trh) a, nepriamo, uzavrie aj viažuci trh.
 
Viazanie alebo balíčkovanie môže viesť k narušeniu hospodárskej súťaže na viazanom trhu, viažucom trhu alebo na obidvoch trhoch súčasne. Problém spravidla nastane, ak je podnikateľ  dominantný na viažucom trhu a ak sú okrem toho splnené tieto podmienky: i) viažuce a viazané výrobky sú rozdielne výrobky; a ii) existuje možnosť, že viazanie bude mať za následok zabránenie v prístupe na trh, ktoré narúša hospodársku súťaž.
 
V prípade balíčkovania môže mať podnikateľ dominantné postavenie pre viac ako jeden výrobok v balíčku. Čím väčší je počet takýchto výrobkov v balíčku, tým vyššia je pravdepodobnosť zabránenia v prístupe na trh, ktoré narúša hospodársku súťaž. Toto platí najmä v prípade, ak je pre konkurenta ťažké napodobniť balíček, a to buď samostatne, alebo v spojení s inými.
 
Dva výrobky sú rozdielne vtedy, keď by si značný počet odberateľov pri absencii viazania alebo balíčkovania kúpil viažuci výrobok bez toho, aby od toho istého dodávateľa kúpil aj viazaný výrobok, čo znamená, že viazaný výrobok je možné vyrábať nezávisle od viažuceho výrobku a naopak. Dôkaz, že dva výrobky sú rozdielne, by mohol zahŕňať priamy dôkaz toho, že odberateľ, ak má možnosť vybrať si, kupuje viažuce a viazané výrobky oddelene z rôznych zdrojov dodávok, alebo nepriamy dôkaz, ako je prítomnosť podnikateľov  na trhu, ktoré sa špecializujú na výrobu alebo predaj viazaného výrobku bez viažuceho výrobku  alebo každého z výrobkov balíčkovaných dominantnou firmou, alebo dôkaz naznačujúci, že podnikatelia s malou trhovou silou, najmä na trhoch s fungujúcou hospodárskou súťažou, majú tendenciu neviazať alebo nebalíčkovať takéto výrobky.
 
Viazanie môže viesť k menšej súťaži o získanie odberateľov, ktorí majú záujem o zakúpenie balíčkovaného výrobku, nie však viažuceho výrobku. Ak konkurenti dominantného podniku nenájdu dostatočný počet odberateľov viazaného výrobku, ktorý by im umožnil udržať sa na viazanom trhu, môže mať viazanie za následok, že títo odberatelia budú čeliť vyšším cenám.
 
Ak možno viažuci a viazaný výrobok použiť vo variabilných množstvách ako vstupný materiál pre výrobný proces, odberatelia môžu reagovať na zvýšenie ceny viažuceho výrobku zvýšením svojho dopytu po viazanom výrobku pri súčasnom znížení svojho dopytu po viažucom výrobku. Viazaním týchto dvoch výrobkov sa dominantný podnikateľ môže snažiť vyhnúť tomuto nahrádzaniu a v dôsledku toho môže byť schopný zvýšiť svoje ceny.
 
Ak je viazaný výrobok dôležitým doplňujúcim výrobkom pre odberateľov viažuceho výrobku, zníženie počtu alternatívnych dodávateľov viazaného výrobku, a teda znížená dostupnosť tohto výrobku, môže sťažiť samotný vstup subjektov na viažuci trh.
 
Zľava na viac výrobkov môže narušiť hospodársku súťaž na viazanom alebo viažucom trhu, ak je taká vysoká, že rovnako výkonní konkurenti ponúkajúci len niektoré komponenty nemôžu konkurovať diskontovanému balíčku.
 
Úrad tiež posúdi tvrdenia dominantného podnikateľa, že praktika viazania a balíčkovania môže viesť k úsporám nákladov na výrobu alebo distribúciu, ktoré budú prospešné pre odberateľov. Možno tiež posúdiť, či takéto praktiky znižujú transakčné náklady odberateľov, ktorí by inak boli nútení kupovať komponenty oddelene, a či umožňujú dodávateľom dosahovať značnú úsporu nákladov na balenie a distribúciu. Možno tiež posúdiť, či by spojenie dvoch samostatných výrobkov do jedného nového výrobku mohlo zlepšiť odbyt takéhoto výrobku na trhu a takto slúžiť ku prospechu odberateľov. Úrad môže posúdiť, či praktiky viazania a balíčkovania umožňujú dodávateľovi postúpiť výhody z dosiahnutej efektívnosti jeho produkcie alebo z nákupu veľkého množstva viazaného výrobku odberateľom.
 
Úrad posúdil ako zakázané viazanie napríklad konanie podnikateľa Ecopress, a.s., spočívajúce vo viazaní súhlasu s uzatvorením licenčnej zmluvy  s dvoma odberateľmi na poskytovanie súboru informácií s oprávnením na jeho použitie a šírenie tretím osobám elektronickou cestou prostredníctvom monitoringu tlače na podmienku, že tieto spoločnosti uzavrú  s podnikateľom Ecopress, a.s. aj kúpnu zmluvu na odobratie 1500 ks výtlačkov z každého vydania denníka Hospodárske noviny. Pre podnikanie monitorovacích spoločností, t.j. pre výrobu monitoringu, bola pritom kúpa 1500 ks z každého vydania denníka Hospodárskych noviny zbytočným nákladom a podľa ich vyjadrení bola nevyužiteľná, keďže išlo o spoločnosti zaoberajúce sa spracúvaním výlučne elektronickej podoby denníka HN na účely monitoringu.⁵ 

Komisia sankcionovala napríklad spoločnosť Microsoft za viazaný predaj multimediálneho prehrávača Windows Media Player s operačným systémom Windows. Komisia zastávala názor, že táto prax ovplyvňuje konkurenciu na trhu multimediálnych prehrávačov. Ako opatrenie na nápravu Komisia uložila Microsoftu ponúkať na predaj verziu Windows bez Windows Media.
 
Odsek 3 – generálna klauzula – zneužívanie dominantného postavenia na relevantnom trhu  je zakázané.
 
V prípade, že určité správanie dominantného podnikateľa, ktoré obmedzuje hospodársku súťaž nie je možné subsumovať pod niektorú z praktík demonštratívneho výpočtu v zákone, úrad ho subsumuje pod generálnu klauzulu v odseku 3.
 
Nie je totiž možné, efektívne ni účelné, aby pri každom zistenom spôsobe konania, ktorým zneužije dominant postavenie na trhu, dochádzalo k novelizáciám zákonnej úpravy a k „pridaniu“ ďalšej formy zneužitia s cieľom konkretizovať skutkovú podstatu. Právo na ochranu hospodárskej súťaže je špecifické tým, že má riešiť vzniknutú situáciu na trhu, kde je súťaž určitým spôsobom obmedzená v neprospech spotrebiteľov, a kde len rýchly a efektívny zásah dokáže zabezpečiť účinnú nápravu. Rovnako je koncipované zneužitie dominantného postavenia v  čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý bol vzorom a inšpiráciou pri budovaní súťažného práva v rámci celej EÚ a tiež súťažného zákona v SR.
 
Z teórie aj praxe súťažného práva je tiež zrejmé, že nie každé konanie dominanta môže správny orgán svojvoľne subsumovať pod generálnu klauzulu ako zneužitie dominantného postavenia. Či sú dané všetky znaky určujúce, o aký konkrétny delikt ide, nie je možné zodpovedať všeobecne, ale je potrebné riešiť výkladom jednotlivých ustanovení konkrétneho zákona správnym orgánom, t.j. musí byť daná možnosť správneho orgánu konkretizovať niektoré znaky skutkovej podstaty, resp. konkretizovať neurčité pojmy.^.
 
Cenová diskriminácia

V prípade výlučne vykorisťovateľskej praktiky cez uplatňovanie cenovej diskriminácie voči odberateľom nie je  vhodné aplikovať ustanovenie § 8 ods. 2 písm. c) zákona, ktoré sa uplatňuje na cenovú diskrimináciu majúcu charakter vylučovacej praktiky. Cenová diskriminácia vykorisťovateľského charakteru je preto subsumovaná pod generálnu klauzulu.
 
Pri diskriminácii ako vykorisťovateľskej praktike dominantný podnikateľ  môže účtovať odberateľom rozdielne ceny nie na základe nákladov spojených s tovarom (predajom), ale podľa ich ochoty platiť a možností odísť ku konkurencii tak, aby mu to prinášalo vyššie zisky, než aké by dosahoval bez zneužívania svojho dominantného postavenia. V dôsledku tejto praktiky majú potom odberatelia s vyššou ochotou platiť a menšou možnosťou odísť ku konkurencii neodôvodnene vyššie ceny, čím sa dominantnému podnikateľovi zvyšuje zisk, pričom ale nemusí byť z trhu nikto vylúčený. V prípade vykorisťovateľskej praktiky dochádza k ujme spotrebiteľov bez vylúčenia určitých subjektov z trhu a na rozdiel od vylučovacej praktiky  nie je odôvodnené skúmať, či diskriminované subjekty sú nejakým spôsobom znevýhodnené v súťaži.
 
Cenová diskriminácia môže nastať, ak sú splnené tri podmienky. Spoločnosť - dodávateľ má trhovú silu. Odberatelia sa líšia v dopyte po určitom tovare alebo službe a dominant má možnosť triedenia zákazníkov. Súčasne takýto dominantný dodávateľ vie zabrániť alebo obmedziť arbitráž medzi svojimi odberateľmi.
 
Cenová diskriminácia dominantným podnikateľom je možná iba vtedy, ak neexistuje dostatočná  možnosť na arbitráž. Pri existujúcej arbitráži zákazník, ktorému bola poskytnutá lepšia cena nakúpi od dominantnej spoločnosti  tovar  za takúto lepšiu cenu a ďalej  tovar predá inému zákazníkovi, ktorému dominantný podnikateľ odmietol predať za danú lepšiu cenu. Existuje viacero praktických dôvodov,  kedy arbitráž môže byť na trhu obtiažna alebo aj úplne vylúčená. Repredaju – arbitráži  môže brániť priamo nejaká právna úprava, môže jej brániť existencia zmluvných dojednaní, s arbitrážou môžu byť spojené vysoké transakčné náklady,  produkt môže byť viazaný na určitú osobu, môžu existovať odlišné štandardy na rôznych geografických trhoch, resp. jej môže brániť nedostatočná informovanosť. Pri existujúcej arbitráži akékoľvek úsilie dominantného podnikateľa o účtovanie lepších cien niektorým svojím zákazníkom, alebo skupinám zákazníkom, by bolo zmarené opätovným predajom-arbitrážou.
 
Súťažná teória pozná tri stupne diskriminácie.
 
Pri prvostupňovej diskriminácii, kedy dominantný podnikateľ dokáže účtovať každému zákazníkovi maximum toho, čo je jednotlivý zákazník ochotný zaplatiť si dominantný podnikateľ berie celý spotrebiteľský prebytok. Táto forma diskriminácie je možná tam, kde má dominantný podnikateľ dobré informácie o jednotlivých zákazníkoch. Ide o situácie dojednávania cien na individuálnej báze, kedy sa na základe dostatočných vedomostí o zákazníkovi robí cena „na mieru“ pre daného zákazníka.Táto forma nie je v praxi častá.
 
Druhostupňová  diskriminácia nastáva vtedy, ak predávajúci má určité informácie o heterogenite preferencií kupujúceho, ale nemôže sledovať zvlášť charakteristiky každého kupujúceho. Tovar dominant nepredáva cez individuálne rokovania, ale nastaví rôzne štruktúrované ponuky (kde cena na jednotku sa mení s počtom kúpených kusov) a zákazník si sám vyberie to, čo preferuje podľa jeho ochoty platiť. Príkladom sú napr. množstevné zľavy alebo dvojčasťové tarify v telekomunikačnom sektore.
 
Treťostupňová diskriminácia nastáva vtedy, keď dominant účtuje rozličné ceny rozličným kategóriám spotrebiteľov v závislosti od ich elasticity dopytu, pričom kategórie sú určené na základe ľahko pozorovateľného kritéria, ktoré je korelované s ochotou platiť, a teda zákazníci s väčšou elasticitou platia viac (príkladom sú napr. zľavy na rôzne služby, tovary pre študentov, seniorov kde triediacim kritériom je vek).
 
Dopady vykorisťovateľskej diskriminácie môžu byť nasledovné:
 
prvostupňová diskriminácia– tým, že dominant vie perfektne diskriminovať a účtovať každému zákazníkovi maximum toho, čo je ochotný platiť, si zoberie všetok spotrebiteľský prebytok a tak dochádza k zníženiu spotrebiteľského blahobytu. V prípade takéhoto typu diskriminácie  ekonomická súťažná teória uvádza, že ak súťažná autorita preukázala takúto formu diskriminácie dominantnou spoločnosťou, je možné  prijať záver, že prima facie je pravdepodobné, že dochádza k poškodeniu spotrebiteľov. V takomto prípade je potom na danej dominantnej spoločnosti, aby preukázala pozitívne efekty jej správania, ktoré môžu byť dosiahnuté výlučne cez takúto cenovú diskrimináciu. Ak takéto pozitívne efekty nie sú preukázané, cenová diskriminácia sa zakáže.^.
 
Druho a treťostupňová diskriminácia -  pri týchto formách diskriminácie dopad na spotrebiteľský blahobyt môže byť rôzny, závisí to najmä od toho, či diskriminácia zvyšuje celkový dopyt (napr. aj cenovo senzitívnym zákazníkom sa umožní prístup k produktu) a od individuálneho prípadu - pozitíva prináša najmä v odvetviach, kde je problém vysokých fixných nákladov. 
 
Je na dominantnej spoločnosti, aby preukázala pozitívne efekty jej správania, ktoré môžu byť dosiahnuté výlučne cez takúto cenovú diskrimináciu. Ak takéto pozitívne efekty nie sú preukázané, cenová diskriminácia sa zakáže. Je v súlade so súťažnou teóriou, ako aj judikatúrou, že dôkazné bremeno v takejto situácii je výlučne na dominantovi.
 
Praktiku vykorisťovateľskej diskriminácie úrad posudzoval napríklad v prípade spoločnosti Slovnaft^6. rad  v tomto prípade zistil, že Slovnaft, a.s. realizoval netransparentnú cenovú politiku udeľovania zliav pri dodávkach pohonných hmôt, v rámci ktorej niektorým odberateľom poskytoval horšie zľavy, ako im prislúchali podľa jeho internej metodiky udeľovania zliav. Súčasne počas konania Slovnaft, a.s. nepredložil objektívne zdôvodnenie, prečo v konkrétnych prípadoch takto postupoval. Tým došlo zo strany spoločnosti Slovnaft, a.s. k porušeniu zákona formou cenovej diskriminácie, ktorá vedie k zníženiu spotrebiteľského blahobytu, ktorý bol stiahnutý v prospech spoločnosti Slovnaft, a.s. cez objektívne neodôvodnené účtovanie vyšších cien. Úrad v tomto prípade konštatoval, že je  v súlade so súťažným právom, že aj dominantný podnikateľ má mať  „manévrovací priestor“ pri tvorbe ceny so svojim obchodnými partnermi. Avšak, pokiaľ ako dominantný subjekt deklaruje nejakú cenovú politiku (cenník, kritéria), tak by mal postupovať transparentne v súlade so svojou cenovou politikou tak, aby zákazník nedostal horšiu cenu, než aká mu podľa deklarovaných pravidiel prináleží za predpokladu, že na takýto postup neexistuje objektívne zdôvodnenie. Slovnaft nepreukázal, že výsledkom diskriminačnej praktiky, ktorá bola v tomto konaní posudzovaná boli nižšie ceny, resp. prístup k produktu (v tomto prípade k PHM) pre takú kategóriu spotrebiteľov, ktorá by bez existencie diskriminácie k nej prístup vôbec nemohla mať, resp. by ho mala výrazne sťažený (ako napríklad keď dochádza k pozitívnej diskriminácii, napr. dopravcami, keď títo ponúkajú zľavy dôchodcom alebo študentom).
 

---

K zákonu č. 136/2001 Z.z.
 
Navrhovaná definícia dominantného postavenia na trhu je postavená na princípe ekonomickej sily, ktorá umožňuje podnikateľovi správať sa na relevantnom trhu nezávisle. Ekonomická sila podnikateľa bude určená na základe ekonomickej analýzy, pričom jej základom bude vymedzenie relevantného trhu a v rámci neho potom identifikácia skutočných konkurentov dotknutého podnikateľa, ktorí môžu ovplyvniť jeho správanie sa na trhu a zabrániť mu v krokoch, ktoré by boli nezávislé od účinného konkurenčného tlaku. Pri analýze postavenia podnikateľa na relevantnom trhu sa bude prihliadať aj na ďalšie faktory, ktorými sú najmä veľkosť trhových podielov jeho najbližších konkurentov, stabilita trhových podielov, prístup k zásobovacím alebo odbytovým trhom, kapitálová náročnosť vstupu na trh a iné bariéry vstupu na relevantný trh. Obsah pojmu podstatná súťaž závisí od konkrétnej analýzy konkrétnych podmienok relevantného trhu. Pod podmienkami sa rozumejú najmä bariéry vstupu na relevantný trh, rozloženie konkurentov na relevantnom trhu z hľadiska percentuálnych podielov, finančná sila, investičná a technologická náročnosť. Po posúdení týchto analýz úrad rozhodne, či sa v danom prípade jedná o podstatnú súťaž. Z uvedeného vyplýva, že podstatnú súťaž nie je možné všeobecne definovať, ale možno ju hodnotiť len z prípadu na prípad.
 
Nový zákon neobsahuje ustanovenie, ktoré zakotvovalo tzv. vyvrátiteľnú domnienku, že podnikateľ nie je vystavený podstatnej súťaži, ak jeho podiel dodávok alebo odberu zhodného alebo vzájomne zastupiteľného tovaru na relevantnom trhu je najmenej 40%. Uvedené ustanovenie síce predstavovalo zjednodušenie určovania dominantného postavenia pre podnikateľov, avšak zákonom stanovená hranica bola len predpokladom pre určenie postavenia na relevantnom trhu, nakoľko podiel dodávok alebo odberu zhodného alebo vzájomne zastupiteľného tovaru na trhu sám osebe ešte nedáva obraz o ekonomickej sile podnikateľa na trhu. Na základe ekonomickej analýzy je totiž možné preukázať, že aj pri vyššom podiele na trhu, ako je zákonom stanovená hranica, podnikateľ nemusí mať dominantné postavenie na trhu a naopak, pri nižšom podiele na trhu môže mať podnikateľ takú ekonomickú silu, že má možnosť diktovať podmienky na trhu. Prax úradu, vzhľadom na uvedené, preukázala neodôvodnenosť takéhoto ustanovenia v zákone.
           
Ustanovenie odseku 2 obsahuje demonštratívny výpočet foriem zneužitia dominantného postavenia na trhu. V porovnaní so súčasne platným zákonom sa navrhuje preformulovanie niektorých skutkových podstát a doplnenie ďalších foriem zneužívania dominantného postavenia na trhu, a to formou hrozby, obmedzenia výroby, odbytu alebo technického vývoja tovaru na úkor užívateľov a dočasného zneužívania ekonomickej sily s cieľom vylúčiť súťaž, tzv. predátorskeho správania. Táto zmena zavádzajúca hrozbu vyplynula z praxe úradu a zakazuje sa ňou nátlak dominanta formou hrozby na iného podnikateľa, s cieľom získania neprimeranej výhody, pričom podnikateľ, voči ktorému je hrozba uplatňovaná, nemá inú možnosť získať predmetné plnenie uskutočňované dominantom. Ide najmä o podnikateľov v postavení tzv. prirodzeného monopolu. K naplneniu zneužívania dominantného postavenia v zmysle písm. c) dôjde napr. účtovaním rozdielnych cien alebo poskytovaním vernostných rabatov. Poskytovanie zliav je prípustné, pokiaľ tieto zľavy vyjadrujú primeraný vzťah k úsporám nákladov predávajúceho. Rozdielne ceny pre podnikateľov musia byť zdôvodnené rozdielmi v nákladoch predaja. Ustanovenie písm. d) nepredstavuje praktiku obmedzujúcu súťaž vtedy, keď nevyhnutnou podmienkou riadneho využitia dodaného tovaru je použitie doplnkového tovaru určitej požadovanej kvality. Pri takomto druhu viazania by mali byť splnené dve podmienky, a to technologická závislosť tovaru na komplementárnej časti tovaru a záruka, ktorú by poskytovateľ tovaru nemohol dať, ak by sa nepoužívala ním doporučená komplementárna časť. V zmysle ustanovenia písm. e) možno o dočasnom zneužívaní ekonomickej sily s cieľom vylúčiť súťaž hovoriť napr. vtedy, keď podnikateľ s ekonomickou silou na určité obdobie zníži ceny za účelom vytlačenia konkurencie z trhu alebo vytvorenia bariéry vstupu na trh. Podnikatelia s menšou ekonomickou silou nemôžu dlhodobejšie vydržať tlak na znižovanie cien a postupne sú nútení z trhu odísť. Podnikateľ, ktorému sa v dôsledku uplatnenia predátorských cien ešte viac zvýšila ekonomická sila, postupne ceny znova zvyšuje.
 
V ustanovení odseku 2, ako aj v iných ustanoveniach zákona sa používa pojem užívateľ, pričom v účele zákona je uvedený pojem spotrebiteľ. Pod pojmom užívateľ sa rozumie subjekt, ktorý predstavuje medzičlánok vo vertikálnych vzťahoch, ako napr. veľkosklady, díleri. Obsah pojmu spotrebiteľ na účely tohto zákona je zhodný s obsahom pojmu spotrebiteľ podľa zákona č. 634/1992 Zb.z. o ochrane spotrebiteľa.
 
Novou formou zneužívania dominantného postavenia v zákone je zneužívanie dominantného postavenia odmietnutím prístupu k unikátnemu zariadeniu. Takéto protisúťažné správanie podnikateľa nie je možné celkom jednoznačne postihovať podľa súčasného zákona. V praxi sa zaužíval pojem unikátneho zariadenia, ktorým sa rozumie miesto, právo, zariadenie, infraštruktúra alebo jej časť kombinovaná so službami vzťahujúcimi sa na takúto infraštruktúru, ktoré majú pomocnú povahu pre ekonomické aktivity na samostatnom, ale nadväzujúcom trhu na trh, na ktorom pôsobí vlastník, resp. správca unikátneho zariadenia, a ak je prakticky nemožné alebo neopodstatnené pre akéhokoľvek nového konkurenta duplicitne vybudovať takéto zariadenie. Prekážka vybudovania unikátneho zariadenia môže byť napr. geografická alebo ekologická. Prístup k unikátnym zariadeniam môže byť odmietnutý, ak je odôvodnený kvalifikovanými kritériami, o ktorých pojednáva odsek 4. Uvedené podmienky zabezpečujú, aby prístup k unikátnemu zariadeniu bol realizovaný na tzv. nediskriminačnom základe.
 
Ustanovenie odseku 5 určuje podmienky, za ktorých odmietnutie prístupu podnikateľa k unikátnemu zariadeniu je považované za protisúťažnú praktiku, uplatňovaním ktorej správca alebo vlastník takéhoto zariadenia zneužije svoje dominantné postavenie na danom relevantnom trhu. Pri vertikálnej integrácii, ak podnikateľ kontrolujúci unikátne zariadenie znemožní iným podnikateľom prístup k danému unikátnemu zariadeniu a tým de facto poskytovanie služieb zákazníkom za súčasného splnenia podmienok ustanovených v odseku 5, je takéto znemožnenie prístupu považované za bariéru vstupu na trh. Ak podnikateľ vlastniaci alebo spravujúci unikátne zariadenie preukáže, že nedošlo k naplneniu aspoň jednej z troch podmienok uvedených v odseku 5, nebude možné odmietnutie prístupu k unikátnemu zariadeniu kvalifikovať ako protisúťažnú praktiku.
 
V zmysle podmienky podľa písm. a) je potrebné sa zamerať na existujúcu resp. zostávajúcu časť kapacity unikátneho zariadenia a to tak, že správca resp. vlastník takéhoto zariadenia, ktorý pôsobí tak na trhu zásobovania, ako i odbytu, je schopný konkurovať podnikateľom pôsobiacim na trhu odbytu za porovnateľných podmienok, bez možnosti značného oslabenia jeho postavenia na príslušnom relevantnom trhu.
 
Podmienka zadefinovaná v písm. b) predmetného ustanovenia stanovuje isté kriteriálne nároky na podnikateľa žiadajúceho o prístup k unikátnemu zariadeniu, ktoré vyplývajú zo samotnej prevádzkovej potreby predmetného zariadenia vzhľadom na poskytovanie služieb vyplývajúcich z jeho využívania.
 
V písm. c) je stanovená podmienka, v zmysle ktorej je nutné, aby podnikateľ žiadajúci o prístup k unikátnemu zariadeniu bol schopný úhrady nákladov vzniknutých v dôsledku využívania takéhoto zariadenia,  a to z pohľadu nediskriminačného a primeraného.
 
Ustanovenie odseku 6 obsahuje všeobecný zákaz zneužívania dominantného postavenia.

K zákonu  č. 465/2002 Z.z. 
 
V  bode 6 dochádza k oprave spojky. Dominantné postavenie na relevantnom trhu má totiž taký podnikateľ alebo niekoľko podnikateľov (duopol, oligopol), ktorí nie sú vystavení podstatnej súťaži a súčasne, ktorí sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu môžu správať nezávisle.
 
K zákonu   č . 151/2014 Z.z.
 
Zmeny v ustanoveniach § 8 majú za cieľ najmä zosúladenie so znením článku 102 ZFEÚ.

Vypúšťa sa ustanovenie upravujúce „unikátne zariadenie“, ako aj ustanovenie uvedené v písmene e) - dočasné zneužívanie ekonomickej sily s cieľom vylúčiť súťaž. Uvedená zmena však nijakým spôsobom nesúvisí s upustením od zákazu zneužitia dominantného postavenia v prípadoch, kedy dominantný podnikateľ neposkytuje prístup, resp. obmedzuje prístup napríklad k infraštruktúre, ktorú možno považovať za unikátne zariadenie.
 
V prvom rade je potrebné pripomenúť, že skutkové podstaty zneužívania dominantného postavenia sú rovnako ako v prípade dohôd obmedzujúcich súťaž vymenované demonštratívne, obdobne, ako v čl. 102 ZFEÚ. Aj tu platí už vyššie uvedený prístup, že aj v zákone nepomenované konanie, ktoré je zneužitím dominantného postavenia je nevyhnutné postihovať, pričom konkrétne konanie je nutné posudzovať v kontexte komplexného systému ustanovení zákona, ktorých cieľom je zabezpečiť účinnú a ničím nenarušenú hospodársku súťaž. V tejto súvislosti existuje ustálená judikatúra, v zmysle ktorej nesie podnik s dominantným postavením osobitnú zodpovednosť za to, aby svojím konaním nezasiahol do účinnej a nenarušenej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu.5 Súdy Európskej únie na základe uvedeného rozhodli, že podniky sa nemôžu dovolávať údajnej nepredvídateľnosti pri uplatňovaní článku 102 ZFEÚ, aby sa vyhli zákazu stanovenému týmto článkom.6 Európska komisia prijala veľké množstvo rozhodnutí zákazu zneužívania dominantného postavenia, ktoré boli potvrdené súdmi Európskej únie a v ktorých boli uložené pokuty za zneužívanie dominantného postavenia, a to bez toho, aby v nich bol uvedený čo i len jeden z konkrétnych príkladov protisúťažného konania demonštratívne uvedených v článku 102 ZFEÚ.7 Rovnaký záver vyplýva aj zo slovenskej judikatúry,8 ktorá napríklad uvádza, že konštrukcia generálnej klauzuly je obdobná úniovej predlohe s poukázaním na článok 102 ZFEÚ a je nevyhnutná, pretože nikdy nemožno normatívne podať úplný výpočet spôsobov, ktorými možno trhovú silu zneužiť na ujmu ostatných účastníkov trhu.
 
„Essential facility“ alebo unikátne zariadenie nie je osobitne v európskej právnej úprave zakotvené, avšak z teórie, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je zrejmý prístup posudzovania konania podnikateľov v dominantnom postavení, ktorí vlastnia takéto unikátne zariadenie. Vzhľadom na to, že nejde o osobitnú skutkovú podstatu, ale o inštitút, ktorý podlieha vývoju v judikatúre, nie je potrebná jeho legislatívna úprava v zákone. Takúto úpravu nemajú ani v iných krajinách členských štátov Európskej únie, pričom prípady zneužitia dominantného postavenia odmietnutím prístupu k unikátnemu zariadeniu sú posudzované v rámci demonštratívne vymenovaných skutkových podstát zneužitia dominantného postavenia alebo generálnej klauzuly zákazu zneužitia dominantného postavenia.
 
Aktuálna úprava unikátneho zariadenia v zákone taktiež nezmieňuje všetky formy zneužitia dominantného postavenia spojeného s unikátnym zariadením, ale špecifickú situáciu, pokiaľ ide o posúdenie jednej konkrétnej individuálnej žiadosti o prístup k unikátnemu zariadeniu dominanta.
 
Zmena v odseku 2 písmena a) súvisí s nevhodným prekladom pojmu „imposing“ z anglického znenia textu ZFEÚ. Doterajší výraz „vynucovanie“ môže evokovať nesprávny výklad, že si neprimerané podmienky alebo ceny musí dominantný podnikateľ „vynucovať“, avšak podľa judikatúry postačuje ich uplatňovanie.

Oznámenie Európskej komisie – Usmernenie o prioritách Komisie v oblasti  presadzovania práva pri uplatňovaní článku 82 Zmluvy o ES na prípady zneužívania dominantného postavenia podnikov na vylúčenie konkurentov z trhu z 24.02.2009, Úradný vestník Európskej únie C 45/7, (2009/C 45/02).

Slovenská judikatúra

Rozsudok  NS SR  vo veci  ENVI-PAK, a.s.  č.k. 8 Sžhpu/1/2012  zo dňa 23.5.2013

„Európsky súdny dvor vo svojej rozhodovacej činnosti vymedzil zneužitie dominantného postavenia ako „objektívny pojem, ktorý vystihuje spôsoby správania podniku v dominantnom postavení, ktorých podstatou je ovplyvnenie štruktúry trhu, na ktorom je na základe prítomnosti dominantného podniku stupeň súťaže oslabený, a ktorých cieľom je vytvorenie prekážok rozvoja súťaže na tomto trhu za použitia prostriedkov, ktoré sa líšia od tých, ktoré riadia normálnu súťaž výrobkov a služieb medzi súťažiteľmi". V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že koncepcia zneužitia dominantného postavenia sa neobmedzuje len na konanie, ktoré pôsobí negatívne vo vzťahu k ostatným súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie, ktoré poškodzuje spotrebiteľov, pretože neprimerané ceny, ktoré majú účinky a vplyv na postavenie užívateľov alebo spotrebiteľov, sú tiež zakázané.“
 
...Najvyšší súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že v prípade ochrany hospodárskej súťaže nie je otázka právnej kvalifikácie vôbec rozhodujúcou pre vyslovenie záveru o porušení súťažného práva a uloženie príslušnej sankcie v prípade, ak súťažiteľ svojím správaním na súťažnom trhu poruší zákon a zneužije svoje dominantné postavenie na relevantnom trhu...
 
„...Napríklad i Európsky súd pre ľudské práva v roku 2009 v rozsudku Zolotukhin uviedol, že rozhodujúcim je samotný skutok a nie jeho právna kvalifikácia (sťažnosť č. 14/939/03). V danom prípade je Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že argumentácia krajského súdu, že v správaní žalobcu ide o „novú skutkovú podstatu", za ktorú by nemal byť sankcionovaný je právne irelevantná a nemá oporu v súťažnom práve. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na prípad riešený jednak Komisiou, ako i Európskym súdnym dvorom a to prípad Astra Zeneca. Námietkam Astra Zeneca, že sa jedná o určitú „novosť praktík v zneužití na trhu", a že by mali dostať preto iba symbolickú pokutu nebolo vyhovené a táto jej obrana bola odmietnutá a nerešpektovaná a naopak vo veci boli uložené prísne finančné sankcie. V danej veci praktiky zneužitia boli nové a to pokiaľ ide o použité prostriedky, napriek tomu však Všeobecný súd, ako i Európsky súdny dvor konštatovali, že príslušné zneužitia sú závažnými porušeniami a nemôžu byť tolerované v súťažnom práve. Naviac z rozhodnutí súdov v danej veci vyplýva, že Astra Zeneca mala očakávať, že zneužitia, o ktoré v danom prípade ide, patria do pôsobnosti čl. 102 ZFEÚ, a to napriek tomu, že Komisia ani Súdny dvor ešte nepreskúmavali správanie, ktoré využívalo rovnaké prostriedky alebo metódy. Napokon i vo veci Astra Zeneca bola na daný prípad nepochybne aplikovaná generálna klauzula. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zneužívaní dominantného postavenia na relevantnom trhu súťažitelia používajú čoraz sofístikovanejšie praktiky zneužitia a tieto praktiky by potom bolo možné považovať neustále za nové a vidieť v nich prvky novosti a potom v prípade osvojenia si názoru krajského súdu, by v podstate nebolo možné subjekt, ktorý používa „novú praktiku", ale hoci nedovolenú praktiku, sankcionovať v oblasti súťažného práva. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosti, na ktoré poukazuje krajský súd, nemôžu byť podľa názoru odvolacieho súdu ani poľahčujúcimi okolnosťami, v ktorých by bolo možné vidieť zníženie uloženej sankcie žalobcovi, resp.využitia moderačného práva súdom vo vzťahu k žalobcovi. V danom prípade je Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že žalobca ako skúsený podnikateľ mohol a mal predvídať, a to i s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Európskej komisie, ako i Európskeho súdneho dvora, že jeho konanie je zneužívaním dominantného postavenia na relevantnom trhu v predmetnej oblasti označenej v rozhodnutí žalovaným je v rozpore s cieľom a účelom súťažného práva. ...V danom prípade je odvolací súd nesporne toho názoru, že žalobca si musí byť jednoznačne vedomý svojho protisúťažného konania, ktoré bolo vedomé, a ktorá skutočnosť vyplýva z jednotlivých rozdielnych zmlúv pre servisných klientov a licencovaných klientov ako odberateľov žalobcu za používanie označenia Zelený bod, ako i z ďalších dôkazných prostriedkov, ktoré protimonopolný úrad zhromaždil v administratívnom konaní.“
 
Rozsudok  KS v BA  vo veci Slovak telecom,a.s. 2S 105/09/652 z 11.1.2012

„...Práve zneužitie dominantného postavenia má ešte výraznejší ekonomický obsah a je tu ešte výraznejšia potreba ekonomického posúdenia a analýz (napr.pri definovaní relevantných trhov, dominancie, dopadov praktiky na trh...). Všeobecne možno povedať, že dominant má snahu vytvoriť, posilniť alebo udržať silnú trhovú pozíciu, ktorá mu umožní určovať podmienky na trhu a inkasovať rentu. Existuje teda snaha vylúčiť, obmedziť konkurentov alebo ťažiť zo silnej pozície (vylučovacie a vykorisťovateľské praktiky), pričom platí, že čím dlhšie riešenie sporu trvá, tým dlhšie môže dominant profitovať z renty. Vykorisťovateľské praktiky pritom vedú k priamemu poklesu prospechu spotrebiteľa, teda k vyberaniu renty na jeho úkor, ktorá by nedominantnou firmou nemohla byť získaná. Vylučovacie praktiky vedú k nepriamemu poklesu blahobytu spotrebiteľa cez znižovanie konkurencieschopnosti rivalov na trhu zo strany dominanta (zvýšenie nákladov konkurentov, stláčanie marže, predátorstvo, odmietnutie dodávať...). Pritom platí, že snaha vylúčiť alebo obmedziť konkurentov, a teda obmedziť konkurenčný tlak, je vždy v neprospech spotrebiteľov. Na preukázanie vylučovacieho konania z ekonomického hľadiska existujú viaceré testy, napr.: test obetovania zisku, test chýbajúceho ekonomického zmyslu, test rovnako efektívneho konkurenta, prípadne test spotrebiteľského blahobytu...“
„.. Samotné vymedzenie relevantných trhov je kľúčové pre rozhodnutie o otázke, či mal žalobca dominantné postavenie. Pod dominanciou možno rozumieť situáciu podstatnej trhovej sily, držanej po určitú dobu určitou firmou nad ostatnými konkurentmi, zákazníkmi alebo dodávateľmi, ktorá umožňuje obmedziť produkciu alebo zvýšiť cenu nad úroveň, ktorá by existovala v prípade konkurenčných trhov. Dominantné postavenie na trhu má súťažiteľ, ktorému jeho trhová sila umožňuje vylúčiť efektívnu súťaž na trhu tým, že mu umožňuje správať sa v značnej miere nezávisle na iných súťažiteľoch alebo spotrebiteľoch (ESD 27/76 Continental Can, 85/76 l loffinann-La Roche, 322/81 Michelin). Ide o multikriteriálnu veličinu, kde treba skúmať faktory vzťahujúce sa k štruktúre trhu i k podniku samotnému a jeho správaniu. Je potrebné brať do úvahy dynamické prvky trhu a osobitosti každého konkrétneho podniku. Tiež platí, že konkurencia nemusí byť celkom vylúčená a pri časovom aspekte nemusí ísť o trvalosť, stačí dostatočne dlhá doba. Pri určovaní dominantného postavenia je teda dôležitým krokom, ktorý však nemôže byť cieľom, vymedzenie relevantných trhov, ďalej analýza trhových podielov, cenová elasticita dopytu, hodnotenie ziskovosti, prekážky vstupu a expanzie, závislosť zákazníkov, štrukturálne faktory vzťahujúce sa k trhu a tiež je možné brať do úvahy aj samotné správanie podniku. Existencia dominantného postavenia sa teda preukazuje z pohľadu niekoľkých faktorov, ktoré, pokiaľ by boli posudzované samostatne, nemusia byť nutne určujúce, medzi ktorými však veľmi významnú rolu hrajú veľmi vysoké trhové podiely (ESD 85/76 Hoffmann La Roche). V niektorých prípadoch však ide o nedostatočný indikátor a najmä je tu nižšia relevancia v prípade trhov s malými prekážkami vstupu. Z judikatúry súdov EU pritom vyplýva, že veľmi vysoké trhové podiely sú samé o sebe, s výnimkou mimoriadnych situácií, dôkazom existencie dominantného postavenia (85/76 Hoffmann - La Roche - 75% a viac, T-30/89 Hilti- 70% a viac),vysoké trhové podiely, t.j. nad 50%, držané po nezanedbateľnú dobu (podľa judikatúry cca 3 roky) sú silným prima facie dôkazom existencie dominancie, ktorý zakladá vyvrátiteľnú domnienku existencie dominancie (322/81 Michelin - 57-65%, 62/86 AKZO -50% držaný po dobu 3 rokov), nízke trhové podiely (25% až 40%) - existencia dominantného postavenia nie je pravdepodobná a pri veľmi nízkych trhových podieloch, t.j. pod 25%, je domnienka neexistencie dominantného postavenia. Samotné trhové podiely treba posudzovať aj podľa vývoja v danom čase, treba brať zreteľ na relativitu trhových podielov, odstup od najbližších konkurentov, pričom platí, že čím vyššia je produktová diferenciácia na relevantnom trhu, tým nižšiu vypovedaciu schopnosť majú trhové podiely. Pri analýze dominancie sa uplatňujú tiež ďalšie faktory ako napríklad prekážky vstupu/expanzie, dynamika trhu, vyvažujúca kúpna sila, samotná veľkosť firmy, široká geografická účasť, finančná sila, vertikálne prepojenie, portfóliová sila a diferenciácia produktov.... Platí, že čím nižšia je cenová elasticita dopytu, tým väčšia je pravdepodobnosť, že podnik má dominantné postavenie. Tiež sa vychádza z toho, že čím ziskovejší je predaj tovaru/služieb, tým pravdepodobnejšie drží podnik dominantné postavenie. Tieto alternatívne spôsoby zisťovania dominancie sú však vcelku nespoľahlivé, resp. náročné na zber údajov. Tiež treba uviesť, že samotná existencia dominantného postavenia nie je zakázaná. Zakázané je zneužitie dominantného postavenia.“ (str. 91)
 
„... Je nesporné, že i podnikateľ v dominantnom postavení je oprávnený brániť svoje postavenie na trhu. V prípade, že konkurencii čelí férovými prostriedkami, nejde o zneužívanie dominantného postavenia. Ak však postupuje tak, akoby v dostatočne efektívnom súťažnom prostredí nemohol postupovať z dôvodu obáv z konkurencie a z odlivu zákazníkov a pritom svojim konkurentom alebo spotrebiteľom spôsobuje ujmu, ide o zneužitie dominantného postavenia. Konanie, ktorým bráni svoje postavenie na trhu, nesmie byť zjavne neprimerané podmienkam panujúcim na trhu. Správne žalovaný uviedol, že ak ide o správanie, ktoré by podnikateľ v podstatnej miere nemohol realizovať za situácie, pokiaľ by nebol v dominantnom postavení, nakoľko by sa musel dôvodne obávať okamžitého vyplnenia uvoľneného miesta konkurentom, ktorého plnenie by pre zákazníka predstavovalo alternatívu, ide o správanie, ktoré je zneužitím dominantného postavenia. V tejto súvislosti možno poukázať aj na záver Všeobecného súdu EÚ (predtým Súdu prvého stupňa ES) vo veci British Plaster Board (T-65/89), z ktorého vyplýva, že samotná skutočnosť, že súťažiteľ disponuje dominantným postavením, ho síce vystavuje prísnejšej reglementácii oproti súťažiteľom, ktorí takýmto postavením nedisponujú, avšak nijako neprelamuje jeho základné právo chrániť svoje obchodné záujmy, pokiaľ môžu byť ohrozené. Uskutočnenie primeraných krokov k ochrane svojich záujmov mu musí byť umožnené. Žalobca má pravdu v tom, že aby žalovaný mohol posúdiť, či jeho konanie bolo nelegitímne, musel v konaní preskúmať, či toto konanie malo znaky zjavnej neprimeranosti, a to objektívne vo vzťahu k všetkým podmienkam panujúcim v relevantnom čase na trhu...“ (str.97)
 
„...Aj NSS vo svojom rozsudku sp. zn. 8 Afs 38/2010 zo dňa 21.07.2010 akcentoval osobitnú zodpovednosť súťažiteľa v dominantnom postavení, ktorý je nútený správať sa tak, aby svojim postupom nenarušil hospodársku súťaž na relevantnom trhu. Hoci by jeho správanie bolo za štandardných okolností prípustné, špecifická pozícia v dominantnom postavení ho významne obmedzuje. Pri aplikácii § 8 ods. 1 ZOHS musia byť dôsledne skúmané okolnosti konkrétneho prípadu so zreteľom ku všetkým jeho špecifikám. Je potrebné vždy starostlivo zvažovať, či ide v prípade konkrétneho podnikateľa v dominantnom postavení o primerané správanie sa, t.j. či sú zvolený spôsob a intenzita správania primerané oprávneným záujmom dominantného súťažiteľa na trhu.... „   (str.97)
 
... Margin squeeze (praktika stláčania marže) je jednou z vylučovacích foriem zneužívania dominantného postavenia na trhu. Vo všeobecnosti možno uviesť, že táto praktika vzniká vtedy, keď vertikálne integrovaná spoločnosť, dominantná na hornom trhu, poskytuje významný vstup na spodný trh, kde sama tiež pôsobí a za tento vstup účtuje konkurentom takú cenu, ktorá im na spodnom trhu neumožňuje efektívne súťažiť. Konkurenti dominantnej spoločnosti na spodnom trhu sú teda jednak závislí od dodávky tohto nevyhnutného vstupu, ktorý im môže poskytnúť len dominantná spoločnosť, avšak zároveň s ňou súťažia pri ponuke svojich konečných produktov zákazníkom (užívateľom). Pri posúdení margin squeeze sa zisťuje, či dominantná spoločnosť ako dodávateľ svojim správaním prostredníctvom nastavenia svojich veľkoobchodných a maloobchodných cien nevytláča svojich konkurentov z trhu, kde spolu súťažia. Následkom tejto praktiky môže byť vytvorenie, udržanie alebo posilnenie dominantného postavenia dominantnej spoločnosti na spodnom (maloobchodnom) trhu. Cieľom tak je zabrániť dominantnej spoločnosti preniesť svoju trhovú silu na spodný trh. Margin squeeze teda "znamená, že rozdiel medzi maloobchodnými cenami, ktoré požaduje dominantný podnik za porovnateľné služby, je negatívny alebo nedostatočný (t.j. môže byť aj pozitívny, ale je malý) k tomu, aby pokryl špecifické náklady vzťahujúce sa k výrobku alebo službe dominantného podniku na maloobchodnom trhu. Aby bolo možné kvalifikovať margin squeeze ako zneužitie dominantného postavenia, je potrebné preukázať, že správanie má protisúťažné podmienky na trhu, pričom stačí preukázať, že správanie môže potencionálne vylúčiť z trhu konkurentov, ktorí sú aspoň rovnako výkonní ako dominantný podnik....“( str.98).
 
„ ...V prípade Deutsche Telekom sa stláčania marží dopustil dominantný podnikateľ, ktorého veľkoobchodné, ako aj maloobchodné ceny boli regulované, a preto tu bola potreba formulovať stláčanie marží ako samostatnú formu zneužitia, nezávislú na samotných cenách a bez objasnenia vzťahu k regulačnej povinnosti dodávať. Súdny dvor aj v prípade TeliaSonera potvrdil stláčanie marží ako samostatnú súťažnú doktrínu. Stláčanie marží je samostatným zneužitím v tom zmysle, že nie je nijako nutné preukazovať, že veľkoobchodné ceny sú nadmerné (excesívne) alebo maloobchodné ceny sú predátorské. Súdny dvor ďalej uviedol, že stláčanie marží môže mať protisúťažné účinky na trhoch, aj keď nie je veľkoobchodný vstup nevyhnutný (záleží na okolnostiach konkrétneho prípadu). SD sa priklonil k testu rovnako efektívneho konkurenta, a to jednak samotnou definíciou stláčania marží v prejednávanej veci, tak tvrdením, že je v zásade potrebné vziať prednostne do úvahy ceny a náklady dominantného podniku. Na prospech tohto testu zopakoval Súdny dvor argument, že dominantný podnik pozná vlastné ceny a náklady, avšak v zásade nepozná náklady a ceny svojich konkurentov. Zároveň však uviedol, že môžu existovať situácie, keď môžu byť vzaté do úvahy náklady a ceny konkurentov, ktoré môžu byť relevantné, pokiaľ to konkrétne súťažné podmienky na trhu vyžadujú, napríklad z dôvodu, že výška nákladov dominantného podniku presne závisí na situácii konkurenčnej výhody, v ktorej sa tento podnik nachádza vďaka dominantnému postaveniu. Takouto konkurenčnou výhodou môžu nepochybne byť situácie, keď dominantný podnik vďaka svojmu postaveniu dosahuje nižšie jednotkové náklady než jeho konkurenti. Rovnako je možné použiť náklady konkurentov v situácii, keď štruktúru nákladov dominantného podniku nemožno z objektívnych dôvodov presne identifikovať. Podľa Súdneho dvora k preukázaniu zneužívajúcej povahy musí na trhu existovať protisúťažný účinok stláčania marží, ale tento nemusí byť nevyhnutne konkrétny a postačujúce je preukázanie potenciálneho protisúťažného účinku, ktorý môže vytlačiť z trhu minimálne rovnako efektívnych konkurentov. Ak je veľkoobchodný vstup nevyhnutný a rovnako efektívny, konkurenti ako dominantný podnik môžu na trhu pôsobiť len so stratou alebo za podmienok zníženej rentability, je prinajmenšom potenciálny protisúťažný účinok stláčania marží pravdepodobný. Upresnil, že praktika vedúca k stláčaniu marží by mohla mať protisúťažný účinok, hoci aj len potenciálny, aj v situácii, keď veľkoobchodný výrobok nie je nevyhnutný pre dodanie maloobchodného výrobku. V takýchto prípadoch poukázal na nutnosť posúdenia konkrétnych podmienok. Ak je marža záporná, je prinajmenšom potenciálny protisúťažný účinok možný a preukázanie účinku vylúčenia je menej zložité než v prípade, keď je veľkoobchodná cena nižšia než maloobchodná. Dominantný podnik pritom môže preukázať, že jeho správanie spočívajúce v stláčaní marže je hospodársky odôvodnené napriek tomu, že má vylučovacie účinky. Uviedol, že článok 102 ZFEÚ nestanovuje žiadne rozlíšenia, ani žiadne úrovne v pojme dominantného postavenia a pre posúdenie zneužitia je podstatné, či má podnik takú hospodársku silu, akú vyžaduje tento článok k preukázaniu dominantného postavenia na určitom trhu. Stupeň trhovej sily má v zásade dôsledky skôr pre rozsah účinkov správania sa dotknutého podniku než pre existenciu zneužitia ako takého. Je teda potrebné sa zaoberať aj rozsahom dominantného postavenia, avšak nie pre určenie zneužitia, ale pre určenie miery zneužitia, t.j. účinkov správania na trh. Stláčanie marží je vertikálnym vylučovacím zneužitím a zahŕňa správanie na viac než jednom relevantnom trhu. Pre preukázanie zneužitia je podstatné, aké sú účinky správania sa na trhoch. V rozsudku SD akcentoval tiež teóriu ujmy spočívajúcu v správaní vertikálne integrovaného podniku v dominantnom postavení na vrchnom trhu v snahe vytlačiť prinajmenšom rovnako výkonných konkurentov na spodnom trhu, najmä stláčaním ich marží. V takejto situácii, ak neexistuje žiadne iné hospodársky objektívne odôvodnenie, možno takéto správanie odôvodniť úmyslom dominantného podniku zabrániť rozvoju hospodárskej súťaže na spodnom trhu a posilniť svoje postavenie alebo dokonca získať dominantné postavenie na tomto trhu za použitia iných prostriedkov, než je jeho výkonnosť. Zneužívajúca povaha praktiky zavedenej vertikálne integrovaným podnikom v dominantnom postavení na veľkoobchodnom trhu a vedúcou k stláčaniu marží konkurentov na maloobchodnom trhu nezávisí na existencii dominantného postavenia tohto podniku na maloobchodnom trhu. Nie je teda potrebné preukazovať dominantné postavenie na maloobchodnom trhu. Pre preukázanie účinkov je však nepochybne potrebné popísať úroveň súťaže na dotknutých trhoch. Pre posúdenie zneužívajúcej povahy tarifnej praktiky vedúcej k stláčaniu marží nie je v zásade relevantné, či praktika môže z trhu vytlačiť súčasných zákazníkov dominantného podniku (na veľkoobchodnom trhu) alebo jeho nových zákazníkov. Je potrebné posúdiť to, do akej miery stláčanie marží vytvára prekážky vstupu potenciálnym rovnako výkonným konkurentom na trh. Podnik, ktorý využíva praktiku vedúcu k stláčaniu marží jeho konkurentov, nemusí nutne utrpieť ani straty. Aj keby dominantný podnik pri stláčaní marží svojich konkurentov utrpel straty, netreba dokazovať možnosť nahradiť takéto prípadné straty, aby bolo možné preukázať existenciu zneužitia, nakoľko možnosť vytlačenia konkurentov z trhu závisí len na rozdiele medzi cenami uplatňovanými na dotknutých trhoch dominantným podnikom. Práve cenový rozdiel môže prípadne spôsobiť straty konkurentom.
Z uvedených záverov Súdneho dvora by mal žalovaný nepochybne v novom konaní
vychádzať, keďže obidva rozsudky (TeliaSonera a Deutsche Teleko'm) predstavujú skutočne ucelený pohľad Súdneho dvora EÚ na zneužitie dominantného postavenia stláčaním marží...
... Žalobca má pravdu v tom, že všeobecne platí, že aj dominantná spoločnosť musí mať možnosť sa primeraným spôsobom brániť hroziacim atakom zo strany konkurencie a hájiť svoje obchodné záujmy, pokiaľ jej cieľom a snahou nie je upevňovanie svojej trhovej pozície a pokiaľ táto obrana nie je neprimeraná....“ (str. 110)
 
Rozsudok NS SR  vo veci Slovnaft sp. zn. 2Sžhpu/1/2012 zo dňa 18.04.2013.
 
“Zákon vo všeobecnosti nedefinuje, čo sa považuje za zneužitie dominantného postavenia, avšak konkretizáciu, respektíve bližšie vymedzenie tohto pojmu, typické pre právo generálnych klauzúl, kde sa zaraďuje i súťažné právo, ponecháva na judikatúru. Demonštratívny výpočet praktík uvedených v § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže má slúžiť podnikateľom hlavne k tomu, aby si mohli urobiť predstavu o najčastejších alebo najzávažnejších formách zneužitia dominantného postavenia. Ak sa v aplikačnej praxi vyskytne taká praktika, ktorá nie je uvedená v demonštratívnom výpočte v § 8 ods. 2, tak podľa právneho názoru senátu 2S musí úrad vychádzať z generálnej klauzuly uvedenej v zákone a postihuje a aj musí postihovať takéto praktiky v zmysle zásady oficiality. Je potrebné si uvedomiť, že úrad nemôže určité konanie, ktoré je správnym deliktom, podradiť pod skutkovú podstatu, ktorá mu je svojím obsahom najbližšia, pretože výpočet skutkových podstát v § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. je neúplný. V danom prípade je taktiež si potrebné uvedomiť, že správny orgán príslušné konanie žalobcu z hľadiska spáchaného správneho deliktu nemôže subsumovať pod približnú skutkovú podstatu takej praktiky, ktorá zjavne nespĺňa znaky konania žalobcu.“ (str.10-11)
 
„Európsky súdny dvor vymedzil zneužitie ako „objektívny pojem, ktorý vystihuje spôsoby správania podniku v dominantnom postavení, ktorých podstatou je ovplyvnenie štruktúry trhu, na ktorom je na základe prítomnosti dominantného podniku stupeň súťaže oslabený, a ktorých cieľom je vytvorenie prekážok rozvoja súťaže na tomto trhu za použitia prostriedkov, ktoré sa líšia od tých, ktoré riadia normálnu súťaž výrobkov a služieb medzi súťažiteľmi". V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že koncepcia zneužitia dominantného postavenia sa neobmedzuje len na konanie, ktoré pôsobí negatívne vo vzťahu k ostatným súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie, ktoré poškodzuje spotrebiteľov, pretože neprimerané ceny, ktoré majú účinky a vplyv na postavenie užívateľov alebo spotrebiteľov, sú tiež zakázané (Hoffmann Roche v. Komisia).....(str.12)
 
„Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v danom prípade na rozdiel od krajského súdu stotožňuje so žalovaným, že konanie žalobcu je špecifické v tom, že sa jedná výlučne o postihnutie vykorisťovateľskej praktiky, a že v danom prípade nejde tu ani o jej kombináciu s vylučovacou praktikou, pretože i podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nesporné, že v konaní žalobcu nedošlo k vylúčeniu konkurentov z trhu. Skutková podstata uvedená v § 8 ods. 2 písm. c/ jednoznačne nevystihuje nedovolené konanie žalobcu a preto nič nebránilo úradu, aby na konanie žalobcu aplikoval generálnu klauzulu.“
 
Rozsudok KS SR vo veci  ZSE Distribúcia, a.s. Bratislava č. 1 S 205/2012 z 24.4.2012.
 
„Žalobca teda na relevantnom trhu nie je vystavený podstatnej súťaži a vzhľadom na svoju ekonomickú silu sa môže správať nezávisle (§ 8 ods. 1), čo je aj historicky dané, pretože na určitom území bolo vlastníctvo sietí (elektrických vedení) dané vždy len jednej spoločnosti. Európsky súdny dvor definoval dominantné postavenia ako pozíciu ekonomickej sily používanej podnikateľom, ktorá mu umožňuje brániť efektívnej súťaži, a to tak, že mu dáva potenciál správať sa do značnej miery nezávisle od konkurentov, odberateľov a v konečnom dôsledku aj od spotrebiteľov. Žalobca má teda dominantné postavenie na relevantnom trhu merania elektriny na „časti vymedzeného územia" prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Distribúcia elektriny má charakter prirodzeného monopolu a platia sa za ňu poplatky, ktorých výška je určená regulátorom. S distribúciou elektriny sú však spojené aj služby distribúcie, ktoré vo všeobecnosti nepodliehajú cenovej regulácii....(str.24).
 
„Krajský súd konštatuje, že úrad sa riadne zaoberal dopadom protisúťažnej praktiky a preukázal, že konanie žalobcu malo negatívny dopad na hospodársku súťaž. Pre konštatovanie zneužitia dominantného postavenia už samotný potenciálny protisúťažný dopad je v rozpore so zákazom zneužívania dominantného postavenia na trhu, čo vyplýva aj z judikatúry dostupnej k čl. 102 ZFEÚ ako európskemu ekvivalentu slovenského zákazu zneužívania dominantného postavenia, uvedenému v § 8 zákona. Dopad na trh nie je kategóriou, ktorá by sa kryla so škodou spôsobenou spotrebiteľom. Ide o kategóriu spočívajúcou v dopadoch protisúťažnej praktiky na konkurentov, na súťažné prostredie, ceny, trhové podmienky a vývoj trhu, na bariéry vstupu na trh spotrebiteľov a pod. Je pravdou, že z dobre fungujúcej hospodárskej súťaže v konečnom dôsledku profituje spotrebiteľ. V zmysle rozhodnutia Európskej komisie vo veci Wanadoo España vs. Telefónica (Case COMP/38.784) zo dňa 04.07.2007 „ ČI. 82 ZES nie je zameraný len na praktiky, ktoré môžu priamo poškodiť spotrebiteľov, ale tiež na tie, ktoré sú pre nich škodlivé prostredníctvom ich vplyvu na efektívnu súťažnú štruktúru. ... Cl. 82 nepožaduje, aby Európska komisia špeciálne skúmala, či konania dominantného podnikateľa poškodilo spotrebiteľov. " Pri implementácii praktiky a jej dopadov išlo o účtovanie neprimerane vysokej ceny vo vzťahu k subjektom, ktorí museli predmetnú cenu uhradiť. Adresátmi neprimeraných cien boli zároveň konkurenti, resp. potenciálni konkurenti dominanta na trhu dodávky elektriny pre domácnosti. Z tohto dôvodu nastavený poplatok mohol pôsobiť ako bariéra vstupu pre alternatívnych dodávateľov elektriny do segmentu domácností. Podľa názoru súdu úrad toto konanie správne vyhodnotil ako porušenie ustanovenia § 8 ods. 2 písm. a) ZOHS, podľa ktorého zneužitím dominantného postavenia na relevantnom trhu je najmä priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných cien alebo iných neprimeraných obchodných podmienok...“(str. 27)
 
„ Úlohou úradu je postihnúť podnikateľa za protiprávne konania a zároveň ho odradiť od porušovania súťažných predpisov v budúcnosti. Skutočnosť, že úrad nie je oprávnený nastaviť primeranú výšku poplatku neznamená, že nemôže voči neprimeraným cenám zasiahnuť. Je na dominantnom hráčovi, aby nastavil svoju cenovú politiku v prípade neregulovaných cien. Aj napriek skutočnosti, že k ukončeniu uplatňovania protisúťažnej praktiky došlo od 1.4.2010, kedy poplatok účtovaný nebol, rozhodnutie úradu bolo potrebné, pretože plní predovšetkým represívnu funkciu a funkciu všeobecnej prevencie. Keď úrad zistil, že existuje dôvodné podozrenie na porušenie zákona, mal povinnosť vo veci konať a rozhodnúť.
 
Rozsudok NS SR vo veci  SLOVOFOND, a. s. sp. zn. 4 Sž 177/02 zo dňa 10.06.2003
 
„Postup podnikateľa, ktorý má dominantné postavenie na trhu pri uplatňovaní obchodných podmienok (aj ceny) nemožno označiť za zneužívanie postavenia, ak tento zodpovedá postupu, ktorým mu bol príslušným správnym orgánom schválený. Pri schválenom postupe chýba protiprávnosť, ktorá je pojmovým znakom zneužívania, teda zakázaného konania.“ (str. 2)
 
Rozsudok NS SR vo veci  Slovak Telekom, a.s.  sp. zn. 2 Sž 14/2004 zo dňa 28.02.2005

„...za zneužitie dominantného postavenia možno považovať aj zmluvný vzťah s dominantným podnikateľom, ktorého iniciátorom sú jeho zmluvní partneri, preto neobstojí názor o nemožnosti vynucovania zmluvných podmienok z dôvodu existencie zmluvnej slobody. Opak by znamenal nemožnosť aplikácie súťažného práva.“ (str. 21)
 
Európska  judikatúra
 

 Bariéry vstupu  - vec T-30/89 Hilti/Komisia, Zb. 1991, s. II-1439, bod 19,vec 85/76 Hoffmann-La Roche/Komisia, Zb. 1979, s. 461, bod 48, vec 27/76 United Brands/Komisia, Zb. 1978, s. 207, bod 91.

Vyrovnávacia kúpna sila - pozri vec T-228/97 Irish Sugar/Komisia, Zb. 1999, s. II-2969, body 97 – 104, v ktorej Súd prvého stupňa zvažoval, či by sa údajný nedostatok nezávislosti podnikateľa vo vzťahu k odberateľom mal pokladať za mimoriadnu okolnosť brániacu označeniu tohto podniku za podnik s dominantným postavením napriek skutočnosti, že naň pripadá veľmi veľká časť predaja na trhu s priemyselným cukrom v Írsku.

 
Kolektívna dominancia  - koncept kolektívnej dominancie bol uznaný  v prípade  Italian Flat Glass spojené prípady  T-68, 77-78/89, Re Italian Flat Glass: Società Italiana Vetro v Komisia, /2000kv21219/ 5 CMLR 302.  Pozri tiež prípad Commercial Solvents v Komisia spojené prípady 6 a 7/73 zo 16.03.1974 („Podniky, ktoré majú na spoločnom trhu dominantné postavenie a ich správanie sa vyznačuje jednotnýmpostupom, musia byť považované za jednu hospodársku jednotku a sú komunitárne zodpovedné“), prípad T-102/96, Gencor/Lonrho v Komisia, /3s-562010/ 4 CMLR 971, prípad Kali & Salz/MdK/Treuhan  C-68/94 a 30/95.

 
Špeciálna zodpovednosť -  pozri vec 322/81 Nederlandsche Banden Industrie Michelin (Michelin I)/Komisia, Zb. 1983, s. 3461, bod 57; vec T-83/91 Tetra Pak/Komisia (Tetra Pak II), Zb. 1993, s. II-755, bod 114; vec T-111/96 ITT Promedia/Komisia, Zb. 1998, s. II-2937, bod 139; vec T-228/97 Irish Sugar/Komisia, Zb. 1999, s. II-2969, bod 112; a vec T-203/01 Michelin/Komisia (Michelin II), Zb. 2003, s. II-4071, bod 97.

Zneužitie dominantného postavenia – pozri rozsudky z 13. februára 1979, Hoffmann‑La Roche/Komisia, 85/76, Zb. s. 461, bod 91; z 3. júla 1991, AKZO/Komisia, 62/86, Zb. s. I‑3359, bod 69; z 11. decembra 2008, Kanal 5 a TV 4, C‑52/07, Zb. s. I‑9275, bod 25, ako aj zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, Zb. s. I‑527, bod 27). (Pojem „zneužitie“ je objektívnym pojmom, ktorý sa týka správania podniku v dominantnom postavení, ktoré môže ovplyvniť štruktúru trhu, kde je práve z dôvodu prítomnosti takéhoto podniku úroveň hospodárskej súťaže už oslabená, pričom dôsledkomtakéhoto správania je bránenie zachovaniu existujúcej úrovne hospodárskej súťaže na trhu alebo rozvoju tejto hospodárskej súťaže použitím iných prostriedkov, ako sú tie, ktorými sa vedie obvyklá súťaž výrobkov alebo služieb na základe plnení hospodárskych subjektov.)  France Télécom/Komisia, C‑202/07 P, Zb. s. I‑2369, bod 106. (Článok 82 ES zakazuje dominantnému podniku, aby vylúčil konkurenciu a posilňoval svoje postavenie pomocou iných prostriedkov, ako sú tie, ktoré patria do rámca hospodárskej súťaže na základe kvality). Pozri aj Nederlandsche Banden-Industrie-Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 70, British Airways/Komisia, C‑95/04 P, Zb. s. I‑2331, bod 66). (Článok  82 ES stanovuje zákaz zneužívania dominantného postavenia na trhu v rozsahu, v ktorom by to mohlo mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi, a tým sa vzťahuje na správania, ktoré by mohli ovplyvniť štruktúru trhu, na ktorom je už stupeň hospodárskej súťaže oslabený najmä z dôvodu prítomnosti podniku majúceho takéto postavenie a ktoré by v dôsledku toho mohli byť prekážkou udržania stupňa hospodárskej súťaže, ktorý ešte na trhu existuje, alebo prekážkou rozvoja tejto hospodárskej súťaže, prostredníctvom použitia prostriedkov odlišujúcich sa od tých prostriedkov, ktorými sa riadi bežná súťaž výrobkov alebo služieb poskytovaných hospodárskymi subjektmi). Rozsudok vo veci  L´Oréal C-31/80 („..objektívny pojem pre správanie podniku v dominantnom postavení na už oslabenom trhu, kedy toto správanie spočívajúce v použití prostriedkov odlišných od tých, ktoré vládnu v normálnej súťaži výrobkov, má za následok narušenie súťaže a bráni rozvoju ďalšej konkurencie.)“ Viď tiežprípad T-65/89 BPB Industries a British Gypsum v Komisia (1993) ECR II-389).

 
Vylučovacie praktiky  - vec 62/86 AKZO Chemie/Komisia, Zb. 1991, s. I-3359,  rozsudok z 10. apríla 2008 vo veci T-271/03 Deutsche Telekom/Komisia, bod 194.

 
Zdôvodnenie objektívnej nevyhnutnosti a efektívnosti- pozri vec 27/76 United Brands/Komisia, Zb. 1978, s. 207, bod 184; vec 311/84 Centre Belge d'études de marché – Télémarketing (CBEM)/Compagnie luxembourgeoise de télédiffusion (CLT) a Information publicité Benelux (IPB), Zb. 1985, s. 3261, bod 27; vec T-30/89 Hilti/Komisia, Zb. 1991, s. II-1439, body 102 – 119; vec T-83/91 Tetra Pak International/Komisia (Tetra Pak II), Zb. 1994, s. II-755, body 136 a 207; vec C-95/04 P British Airways/Komisia, Zb. 2007, s. I-2331, body 69 a 86.

 
Priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných cien alebo iných obchodných podmienok– pozri rozsudok  vo veci T‑151/01, Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland GmbH v Komisia, body 120-122. („ Osobitne z článku 82 ods. 2 písm. a) ES vyplýva, že takéto zneužívanie môže zahŕňať najmä priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných cien alebo iných obchodných podmienok. Ide preto o zneužívanie dominantného postavenia, ak podnik v dominantnom postavení vyžaduje za svoje služby poplatky neprimerané vo vzťahu k hospodárskej hodnote poskytovaného plnenia“).Rozhodnutie Komisie v prípade COMP/C-1/36.915, z 15.12.2001, body 160 až 162.

Obmedzenie výroby, odbytu alebo technického vývoja tovaru na úkor užívateľov-spojené veci C-241/91 P a C-242/91 Radio Telefis Eireann (RTE) a Independent Television Publications (ITP)/Komisia (Magill), Zb. 1995, s. I-743; vec C-418/01 IMS Health/NDC Health, Zb. 2004, s. I-5039; vec T-201/04 Microsoft/Komisia, Zb. 2007, s. II-3601, body 319, 330, 331, 332 a 336; spojené veci 6/73 a 7/73 Istituto Chemioterapico Italiano a Commercial Solvents/Komisia, Zb. 1974, s. 223; pozri rozhodnutie Komisie 94/19/ES z 21. decembra 1993 vo veci IV/34.689 Sea Containers/Stena Sealink – predbežné opatrenia; a rozhodnutie Komisie 92/213/EHS z 26. februára 1992 vo veci IV/33.544 British Midland/Aer.); vec 7/97 Oscar Bronner/Mediaprint Zeitungs – a Zeitschriftenverlag, Mediaprint Zeitungsvertriebsgesellschaft a Mediaprint Anzeigengesellschaft, Zb. 1998, s. I-7791.

Predátorské správanie–  pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci  France Télécom/Komisia, C‑202/07 P,  rozsudky z 3. júla 1991, AKZO/Komisia (C‑62/86, Zb. s. I‑3359), a zo 14. novembra 1996, Tetra Pak/Komisia (C‑333/94 P, Zb. s. I‑5951); viď aj rozhodnutie Komisie COMP/38.233 Wanadoo Interactive, zo 16. júla 2003.Rozsudok Súdneho dvora z 16. marca  2000 v spojených prípadoch C-395/96 P a C-396/96 P.

Margin sqeeze  -  pozri  Rozhodnutie Komisie vo veci COMP/C-1/37.451/37.578/37.579 – Deutsche Telekom AG a vec T- 271/03 Deutsche Telekom / Komisia, Zb. 2008, s. II- 477, Rozhodnutie Komisie vo veci COMP/38.233,vec T-340/03 France Télécom (pôvodne Wanadoo Interactive)/Komisia, Zb. 2007, s. II-107, Rozhodnutie Komisie vo veci COMP/38.784 – Telefónica, Rozsudok  Súdneho dvora z 14.10.2010 (C-280/08 P) AG, prípad C 52/09: Konkurrensverket vs. TeliaSonera Sverige AB zo 17.02.2011.

Diskriminácia -  pozri prípad 13/63 J  Talianska republika  v Komisia /2001dz21212/ ECR 165, /2001dz21212/, ECJ, Suiker Unie v Komisia, zo 16  decembra  1975, 40/73, ECR /daewoo-motor-slovakia-sro-piestany;-attila-ondrej-autocentrum-brzotin/-1663, CFI, Manufacture française des pneumatiques Michelin v Komisia, (Michelin II), z 30  septembra 2003, T-203/01, Hoffmann-La Roche v Komisia, 13. februára  1979, 85/76, /daewoo-motor-slovakia-sro-piestany;-ing-martin-remenik-auto-martin-kostany-nad-turcom/-461. (Európsky súdny dvor  v rozhodnutí United Brands v Commission, prípad  22/76 ECR (1978) uviedol, že „trh, ktorý je potrebné zohľadniť v prípade praktiky diskriminácie je trh, kde sa stretáva súbeh dopytu a ponuky medzi dodávateľom a prvotným kupujúcim, teda trh súbehu ponuky a dopytu po tovaroch, ktoré poskytuje podnikateľ v dominantnom postavení,  a nie trh, na ktorom kupujúci skutočne pôsobí), rozsudok vo veci 228/97, Irish Sugar (1999), ECR II-2969. V rozsudku  Európskeho súdneho dvora vo veci Hoffman-La Roche v Commisssion, prípad 85/76, (1979) ECR, súd rozhodol, že došlo k porušeniu článku 86 písm. c) Zmluvy  uplatňovaním rozdielnych podmienok pri zhodnom alebo porovnateľnom plnení voči jednotlivým odberateľom vitamínov Rocha, pričom títo  odberatelia Rocha využívali ním dodávané vitamíny na rôzne účely a nebolo teda preukázané, že by boli navzájom konkurentmi. V prípade T-228/97, Irish Sugar (1999), ECR II-2969 súd potvrdil rozhodnutie Európskej Komisie. (Európska Komisia v rozhodnutí uviedla nasledovné cit.:„Hoci neexistuje na základe práva požiadavka vo vzťahu k spoločnosti v dominantnom postavení účtovať identické ceny alebo zverejňovať ich podmienky, samotný nedostatok transparentnosti celého rabatového systému Írskeho cukru, zahŕňajúci exportné rabaty, v rámci ktorého ani rozsah rabatov ani objemy, na ktoré sa viažu nie je jednotný alebo písomne komunikovaný s odberateľmi môže byť považovaný za zneužitie  dominantného postavenia.“ ) V tomto rozhodnutí poukazuje Európska Komisia aj na prípad  Michelin, v ktorom ad hoc neobjektívny (neporovnateľný medzi odberateľmi) a ústny charakter systému rabatov spoločnosti bol považovaný Európskou Komisiou za diskriminančný. (Európska Komisia poukazuje na názor  Advocate - General, podľa ktorého vytvorenie   systému bonusov a zliav, ktoré boli určované na individuálnej báze a tak neboli jednotne diskutované so všetkými dílermi vopred, vytvára možnú diskrimináciu, čím dochádza k zneužitiu podľa článku 86 Zmluvy. Netransparentný a variabilný systém rabatov Írskeho cukru vytváral podľa názoru Európskej Komisie  príležitosť pre obmedzovanie už oslabenej súťaže na trhu priemyselného cukru v Írsku.)

Zľavy-  pozri  prípad European Sugar Industry (O.J. L 140/17 z 26.5.1972 ), Hoffmann-La Roche (O.J. L 223/27 z 16.8. 1976), Michelin I (O.J. L 353/33  z 9.12. 1981), Hilti (O.J. L 65/19 z 11.3. 1988), BPBIndustries (O.J. L 10/50 z 13.1. 1989), Solvay a ICI (O.J. L 152/21 a L 152/40 of 15-06-1991),Irish Sugar (O.J. L 258/1 of 22-09-1997), Virgin/British Airways (O.J. L 30/1 z 4.2. 2000), Michelin II (O.J. L 143/1  z 31.5. 2002)  a Deutsche Post (O.J. L 125/27  z 5.5. 2001).

Viazanie - rozsudok   vo veci T-201/04 Microsoft/Komisia, Zb. 2007, s. II-3601; vec T-30/89 Hilti/Komisia, Zb. 1991, s. II-1439.

 
Aplikácia súťažného práva v osobitých prípadoch- pozri rozsudok Európskeho súdneho dvora z 11.11.1997 v spojených prípadoch C-359/95 a C-379/95 P Commission and France vs. Ladroke Racing /daewoo-motor-slovakia-sro-piestany;-remesloservis-druzstvo-nitra/ ECR I-6225, odsek 34; Rozsudok Súdu prvého stupňa v prípade T-228/97 Irish Sugar vs. Commission /3s-562010/ ECR II-296, odsek 130; Rozsudok Súdu prvého stupňa z 30.03.2000 v prípade T-513/93 Consiglio Nazionale degli Spedizionieri Doganali /2szhpu32011/ ECR II-1807, odseky 59 a nasledujúce.