§ 2 Pôsobnosť zákona



§ 2
Pôsobnosť zákona

(1) Tento zákon sa vzťahuje na
a) podnikateľov,
b) orgány štátnej správy pri výkone štátnej správy, obce a vyššie územné celky pri výkone samosprávy a pri prenesenom výkone štátnej správy a záujmovú samosprávu pri prenesenom výkone štátnej správy,
c) iné osoby, o ktorých to ustanovuje tento zákon.

(2) Tento zákon sa vzťahuje na činnosti a konania podnikateľov, ktoré obmedzujú alebo môžu obmedzovať súťaž, okrem prípadov obmedzovania súťaže zo strany podnikateľov, ktorí poskytujú služby vo verejnom záujme podľa osobitného predpisu, ak uplatňovanie tohto zákona znemožňuje fakticky alebo právne plniť ich úlohy podľa osobitného predpisu. 1)

(3) Ustanovenia § 22 až 41 sa vzťahujú aj na postup úradu, keď úrad posudzuje činnosti a konania podnikateľov na základe osobitného predpisu.1aa)

(4) Tento zákon sa vzťahuje aj na činnosti a konania, ku ktorým došlo v cudzine, ak vedú alebo môžu viesť k obmedzovaniu súťaže na tuzemskom trhu.

(5) Tento zákon sa okrem piatej časti nevzťahuje na obmedzovanie súťaže, ktorého účinky sa prejavujú výlučne na zahraničnom trhu, ak medzinárodná zmluva uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ktorou je Slovenská republika viazaná, neurčuje inak.
________________________________________
1) Napríklad § 5 a 7 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov.
1aa) Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže ustanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v.ES L 001, 4/1/2003).



Komentár

Všeobecný úvod

Ustanovenie § 2
  • stanovuje osobnú pôsobnosť zákona,
  • vymedzuje vecnú pôsobnosť, teda na ktoré činnosti a konania podnikateľov sa zákon vzťahuje a na ktoré nie (a to v prípade poskytovania služieb vo verejnom záujme),
  • teritoriálnu pôsobnosť,
  • zároveň stanovuje, že na postup úradu, kedy úrad aplikuje články ZFEÚ sa aplikujú procesné pravidlá podľa tohto zákona.

Detailný výklad

Odsek 1

V odseku 1 je stanovená osobná pôsobnosť zákona. Ako je v tomto ustanovení vymedzené, zákon sa vzťahuje na podnikateľov, orgány štátnej správy pri výkone štátnej správy, obce a vyššie územné celky pri výkone samosprávy a pri prenesenom výkone štátnej správy a záujmovú samosprávu pri prenesenom výkone štátnej správy, a na iné osoby, o ktorých to ustanovuje zákon.

Pojem podnikateľ je bližšie vymedzený v § 3 ods. 1. Podľa zákona sa na podnikateľov vzťahuje celý rad povinností (môže ísť napríklad o povinnosť podnikateľov nevymieňať si informácie o budúcom správaní na trhu, osobitnú zodpovednosť podnikateľa v dominantnom postavení správať sa spôsobom, ktorý nenaruší hospodársku súťaž, povinnosť podnikateľa oznámiť úradu koncentráciu, povinnosť strpieť vykonávanie inšpekcie, povinnosť na vyžiadanie predložiť úradu požadované informácie a podklady, a pod.), ako aj práv (napríklad právo označiť si informácie a podklady za predmet obchodného tajomstva, právo na zastupovanie advokátom, a pod.).

Na činnosť orgánov štátnej správy, obcí, vyšších územných celkov a záujmovej samosprávy sa môže vzťahovať aj § 39 zákona, ktorý ustanovuje, že tieto subjekty nesmú zjavnou podporou zvýhodňujúcou určitého podnikateľa alebo iným spôsobom obmedzovať súťaž. Aj z tohto dôvodu sú tieto subjekty v  § 2 osobitne vymedzené. Zároveň je však nevyhnutné pripomenúť, že tieto subjekty môžu v rámci svojej činnosti naplniť aj definíciu podnikateľa, a za takých okolností sa na nich vzťahuje zákon, ako na podnikateľov.

Iné osoby, o ktorých to ustanovuje zákon, môžu byť fyzické a právnické osoby, a to v najširšom slova zmysle. Tieto majú podľa zákona rôzne povinnosti, napríklad povinnosť predkladať informácie a podklady, prípadne aj práva, podať podnet, urobiť oznámenie a predložiť dôkazy ako oznamovateľ podľa § 38g zákona, požiadať o informáciu o veci a o vyjadrenie sa k veci po preukázaní záujmu na veci a pod. Fyzické osoby, resp. ich obydlie, môže byť so súhlasom súdu taktiež predmetom inšpekcie úradu. Právnickou osobou sa myslí akákoľvek právnická osoba  vrátane subjektov verejnej správy, nadácií, občianskych združení a pod. Pokiaľ pôjde o posudzovanie protisúťažného konania právnických osôb na účely § 4 alebo § 8 zákona, prípadne na účely § 39 zákona, tieto osoby budú posúdené ako podnikateľ, alebo ako orgán štátnej správy, obec, vyšší územný celok, alebo ako záujmová samospráva podľa § 2 ods. 1 písm. a) alebo b). 

Odsek 2

Ustanovenie § 2 ods. 2 vychádza z čl. 106 ods. 2 ZFEÚ, ktorý stanovuje, že cit.: „podniky poverené poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu alebo podniky, ktoré majú povahu fiškálneho monopolu, podliehajú pravidlám zmlúv, najmä pravidlám hospodárskej súťaže, za predpokladu, že uplatňovanie týchto pravidiel neznemožňuje právne alebo v skutočnosti plniť určité úlohy, ktoré im boli zverené.“. Rozvoj obchodu nesmie byť ovplyvnený v takom rozsahu, aby to bolo v rozpore so záujmami Únie. Z ustanovenia § 2 ods. 2 teda vyplýva, že pravidlá súťaže sa nevzťahujú na také činnosti a konania podnikateľov, ktorí poskytujú služby vo verejnom záujme, avšak nie absolútne, ale len do takej miery, v akom by im aplikácia súťažných pravidiel fakticky alebo právne znemožnila plniť úlohy im zverené. Aj keď pojem verejný záujem nie je definovaný, možno ho vyvodiť z niektorých osobitných predpisov. Ide predovšetkým o služby, ktoré štát označí, za také, ktorých poskytovanie je vo verejnom záujme, napríklad preto, že pri komerčných podmienkach by neboli poskytované vôbec, alebo by neboli poskytované za ceny, pri kvalitatívnych podmienkach, v rozsahu a pod., ktoré by boli želateľné vládou. Medzi takéto služby môžu patriť rôzne aktivity, od určitých služieb sieťových odvetví (niektoré zo služieb telekomunikácií, pošty, energetiky, dopravy) až po zdravotníctvo, vzdelávanie a sociálne služby, pričom môžu mať národný alebo aj lokálny charakter. Ide napríklad o situácie, keď štát uloží určitému poskytovateľovi povinnosť poskytovať takéto služby, pričom poskytovateľovi služieb môžu byť náklady spojené s poskytovaným služieb vo verejnom záujme hradené, prípadne čiastočne, rôznou formou kompenzované. Tieto služby môžu byť poskytované štátnymi podnikmi, čoraz častejšie sa však v týchto službách začína objavovať aj súkromný sektor. Niekedy ich poskytujú priamo subjekty súkromného sektora, štát však reguluje ich cenu, kvalitu, prístup, dostupnosť a pod. (môže ísť o univerzálnu službu, povinnosť zabezpečiť službu a pod.). Podmienky poskytovania týchto služieb, resp. na aké služby sa  vzťahuje toto obmedzenie boli SD EÚ stanovené napríklad v prípadoch „Commune d'Almelo1“ a „Corbeau2“.

Úrad sa možnosťou aplikácie § 2 ods. 2 zaoberal napríklad v prípade Asociácie fakultných nemocníc3, kde sa uvádza, cit.: „Uplatňovanie § 4 zákona na konanie AFN, spočívajúce v presadzovaní jednotného navýšenia cien za všetkých svojich členov nebráni členom AFN plniť ich úlohy stanovené osobitnými predpismi (pozn. rozumej zákon 576/2004 Z.z.) tak, ako tvrdí AFN“, (...) „V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v tomto konaní nie je posudzované konanie jednotlivých členov AFN a teda úrad neaplikoval zákonný zákaz priamo na jednotlivé fakultné nemocnice, ale na konanie AFN.“4.

Kompetencia úradu je daná i v sektorovo regulovaných oblastiach.
Úlohou úradu, ako „prierezového regulátora“,  je predovšetkým (s výnimkou posudzovania koncentrácií) ex post postihnúť konania, ktoré sú v rozpore so súťažnými pravidlami stanovenými v ZOHS alebo v rozpore so ZFEÚ.  Uvedené sa uplatňuje vo všetkých oblastiach, rovnako i v oblastiach ktoré sú sektorovo regulované. Na rozdiel od toho, úlohou sektorovej regulácie je ex ante nastavenie podmienok v oblastiach, kde súťaž celkom nefunguje a kde je potrebné ju určitým spôsobom regulovať. Cieľom osobitnej odvetvovej regulácie ex ante je vytvoriť jednotný trh v príslušných odvetviach a na tento účel majú odvetvoví regulátori k dispozícii nástroje, ktoré im umožňujú nariadiť prístup k infraštruktúre, transparentnosť zmluvných podmienok,  a pod. Povinnosti ex ante sa pritom na rozdiel od nápravných opatrení podľa práva na ochranu hospodárskej súťaže ukladajú v týchto odvetviach bez ohľadu na to, či v minulosti existovali protisúťažné postupy. Na rozdiel od toho, pravidlá na ochranu hospodárskej súťaže sa uplatňujú všeobecne bez ohľadu na príslušný trh. Nápravné opatrenia podľa práva na ochranu hospodárskej súťaže možno na rozdiel od regulácie ex ante použiť iba vtedy, keď nastane konanie porušujúce hospodársku súťaž.

Úrad je teda oprávnený zasiahnuť v prípade podozrenia na možné porušenie pravidiel hospodárskej súťaže v ktoromkoľvek sektore, aj v sektoroch, ktoré podliehajú regulácii. Dokonca aj v prípade, ak je určitá konkrétna činnosť regulovaná opatrením sektorovo špecifického regulátora platí pravidlo, že úrad má možnosť zasiahnuť, avšak len za predpokladu, že podnikateľ mal určitý autonómny priestor na konanie v rámci nastavenej regulácie. O to viac má úrad kompetenciu konať v prípade, ak by určité konanie síce potenciálne podliehalo regulácii, ale konkrétne regulačné opatrenie nebolo prijaté. Rozhodujúca pre možnosť zásahu orgánu na ochranu hospodárskej súťaže je skutočnosť, či podnikateľ určoval svoje konanie na trhu autonómne. Takýto výklad kompetencií orgánu na ochranu hospodárskej súťaže a sektorovo špecifického regulátora potvrdzuje aj európska judikatúra.  Uvedené vyplýva aj zo slovenskej judikatúry.5 

Aj judikatúra súdnych orgánov EÚ potvrdzuje, že  súťažné pravidlá možno aplikovať taktiež aj paralelne popri špecifickej sektorovej regulácii všade tam, kde napriek existencii špecifickej sektorovej regulácie existuje priestor pre autonómne komerčné správanie podnikateľa, ktoré môže obmedzovať hospodársku súťaž.6 Jediným prípadom, v ktorom by bola vylúčená kompetencia „prierezového regulátora“ konať by bol prípad,  keď by vnútroštátna legislatíva priamo „vyžadovala“ protiprávne konanie podnikateľa, ktorý by nemal žiadnu možnosť pre svoje autonómne správanie, a ktorý by sa dodržiavaním regulačných pravidiel dostal do rozporu so súťažnými pravidlami. Z uvedeného  vyplýva, že pravidlá hospodárskej súťaže sa budú aplikovať aj v tom prípade, ak je určité konanie vyžadované národnou legislatívou, pritom však zostáva otvorená možnosť súťaže, ktorá môže byť autonómnym konaním podnikateľa obmedzená. Súťažné normy sa teda aplikujú, ak sa preukáže, že vnútroštátne právne predpisy ponechávajú priestor na to, aby hospodárska súťaž mohla byť vylúčená, obmedzená alebo narušená samostatným konaním podnikov.7

Zároveň z odseku 2 vyplýva, že žiaden sektor nie je výnimkou pre uplatnenie súťažných pravidiel, pokiaľ ide o činnosti a konania podnikateľov, ktoré obmedzujú alebo môžu obmedzovať súťaž. V posledných rokoch boli na pôde EÚ prijaté spoločné ciele v rámci poľnohospodárskej politiky so snahou napomôcť prvovýrobcom. EK súhlasila s určitými výnimkami, ktoré sa vzťahujú napríklad na prvovýrobu mlieka, pšenice, kukurice, hovädzieho dobytka a pripúšťajú  určité obmedzenia v súťaži, pri splnení konkrétnych podmienok.Nepripúšťajú však úplné vylúčenie súťaže.

Odsek 3

S účinnosťou od 1.5.2004 podľa nariadenia 1/2003 platí, že pokiaľ úrad zistí, že konanie, ktoré posudzuje ako možné zneužitie dominantného postavenia alebo dohodu obmedzujúcu súťaž, má vplyv na obchod medzi členskými štátmi, je povinný na také konanie aplikovať články 101 a 102 ZFEÚ. Ak však úrad aplikuje na konanie podnikateľov články 101 a 102 ZFEÚ (predtým čl. 81 a 82 Zmluvy o založení ES), procesne postupuje a koná podľa zákona. Hmotné právo teda úrad uplatňuje úniové, avšak procesne postupuje podľa národného práva. Rovnako sa postupuje aj v prípade ukladania sankcií, ktoré sa ukladajú podľa národného práva. V posledných rokoch však prebieha proces konvergencie (približovania)  právnych úprav v niektorých čiastkových otázkach, čiastočne  týkajúcich sa aj procesu, v rámci ECN. Pravidlá sa upravujú napríklad pre oblasť programu zhovievavosti, oblasti spolupráce a výmeny informácií, prístupu do spisu a sankcií. V poslednom čase je čoraz častejšie badať aj tzv. spontánnu konvergenciu, kedy dochádza k spontánnemu približovaniu národnej úpravy k európskej. Uľahčuje a zefektívňuje sa tým aplikácia súťažného práva, a zároveň sa podnikatelia nemusia stretávať v rámci EÚ s rôznymi, odlišnými pravidlami. Odlišnosti v procese však súvisia aj s tradíciou toho ktorého systému, a jeho úplné zjednotenie je zrejme ešte otázkou ďalekej budúcnosti.

Odseky 4, 5

Ustanovenia odsekov 4 a 5 určujú územnú pôsobnosť zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Podľa odseku 4 má úrad právomoc posudzovať protisúťažné konania, aj vtedy, ak k nim došlo v cudzine, v prípade, že tieto konania spôsobili obmedzenie hospodárskej súťaže v Slovenskej republike. Ako príklad môže slúžiť dohoda obmedzujúca súťaž, ku ktorej uzavretiu síce došlo v cudzine, ale táto dohoda má obmedzujúce účinky na hospodársku súťaž aj na území Slovenskej republiky (napríklad dohoda o rozdelení trhu, ktorá sa dotýka aj územia Slovenskej republiky).
Podľa odseku 5 sa zákon nebude vzťahovať na konania, ktorých účinky sa prejavia výlučne na zahraničnom trhu a to za predpokladu, že medzinárodná zmluva neurčuje niečo iné. V súčasnej dobe neexistuje takáto medzinárodná zmluva. ZFEÚ upravuje protisúťažné konania majúce vplyv na obchod medzi členskými štátmi. V prípade takýchto činností nie je vylúčená právomoc úradu konať, avšak úrad bude v tomto prípade aplikovať priamo články ZFEÚ.

Na protisúťažné konania podľa odseku 5 sa bude vzťahovať iba piata časť zákona týkajúca sa vedenia správneho konania pred úradom. Avšak ak by aj bolo začaté takéto správne konanie, úrad ho zastaví rozhodnutím na základe dôvodu podľa § 32 ods. 2 písm. h).
1 Rozsudok SD zo dňa 27.4.1994 vo veci C-393/92 Commune d'Almelo Zb. (1994), s. I-1477
2 Rozsudok SD zo dňa 19.5.1993  vo veci C-320/91, Corbeau  proti Belgian Post Office, Zb. (1993), s.I-2533
3 Rozhodnutie Rady úradu zo dňa 5.6.2009 č. 2009/KH/R/2/029
4 Rozhodnutie úradu zo dňa 9.4.2002 č. 2002/DZ/2/1/061
5 Uznesenie NS SR zo dňa 11.2.2014
6 Viď napr. rozhodnutie EK zo dňa 21.5.2003 vo veci Deutsche Telekom AG, prípad COMP/C-1/37.451, 37.578, 37.579, 2003/707/ES, Ú. v. EÚ L 263, 14.10.2003, s. 9 , bod 54, potvrdené rozsudkom VS zo dňa 10.4.2008, vo veci T-271/03, a rozsudkom SD EÚ vo veci C- 280/08 zo dňa 14.10.2010, (2010), s. I 9555: cit.: „Články 81 ES a 82 ES sa naopak môžu uplatniť, ak sa preukáže, že vnútroštátne právne predpisy ponechávajú priestor na to, aby hospodárska súťaž mohla byť vylúčená, obmedzená alebo narušená samostatným konaním podnikov (rozsudok z 11. novembra 1997, Komisia a Francúzsko/Ladbroke Racing, C 359/95 P a C 379/95 P, Zb. s. I 6265, body 33 a 34, ako aj citovaná judikatúra).“.
7 Rozsudok SD zo dňa 11.11.1997 v spojených veciach C-359/95 a C-379/95 P EK a Francúzsko proti Ladbroke Racing, Zb. (1997), s. I-6225, bod 34; Rozsudok VS zo dňa 7.10.1999 v prípade T-228/97 Irish Sugar proti  EK, Zb. (1999), s. II-296, bod 130; Rozsudok VS zo dňa 30.3.2000 vo veci T-513/93 Consiglio Nazionale degli Spedizionieri Doganali, Zb. (2000), s. II-1807, ods. 59 a nasl.
8 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1308/2013  zo 17. decembra 2013,  ktorým sa vytvára spoločná organizácia trhov s poľnohospodárskymi výrobkami, a ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (EHS) č. 922/72, (EHS) č. 234/79, (ES) č. 1037/2001 a (ES) č. 1234/2007, Ú.v. EÚ L 347, 20.12.2013, s. 671.  

 

Dôvodová správa

Odsek 1

Z dôvodovej správy k zákonu 136/2001 Z. z. (z roku 2001):


„Ustanovenie odseku 1 upravuje osobnú pôsobnosť zákona. Vymedzuje teda, pre ktoré subjekty sú ustanovenia tohto zákona záväzné a na konanie a činnosti ktorých subjektov ich možno aplikovať. Osobná pôsobnosť zákona je pomerne široká a zahŕňa dve kategórie subjektov. Sú to subjekty spadajúce pod pojem " podnikateľ " zavedený na účely tohto zákona a orgány štátnej správy. Subjekty označené pojmom podnikateľ budú podliehať všetkým ustanoveniam zákona a o ich právach a povinnostiach sa bude rozhodovať v konaní podľa ustanovení § 25a nasl. tohto zákona. Orgány štátnej správy, ktoré zjavnou podporou zvýhodňujúcou určitých podnikateľov alebo inými spôsobmi obmedzujú súťaž budú podliehať špeciálnemu režimu v zmysle § 39 zákona..“.

Odsek 2

Z dôvodovej správy k zákonu  č. 136/2001 Z. z. (z roku 2001):


„Ustanovenie odseku 2 zakotvuje aplikáciu súťažných pravidiel aj na podnikateľov, ktorí sú poverení na základe osobitných predpisov poskytovaním služieb vo verejnom záujme s výnimkou, keď by tieto subjekty nemohli plniť svoje povinnosti, ktoré predstavujú službu vo verejnom záujme a ktorá im vyplýva z osobitného predpisu, či už fakticky, alebo právne v dôsledku aplikácie súťažných pravidiel na ne. Pojem verejný záujem náš právny poriadok nikde všeobecne nedefinuje, je však obsiahnutý, resp. vyplýva z ustanovení konkrétnych právnych predpisov. Pri posudzovaní, či v danom prípade ide o konanie, resp. činnosť vo verejnom záujme bude nevyhnutné vychádzať z konkrétnych všeobecne záväzných právnych predpisov, v zmysle ktorých štát ukladá určitým podnikateľom povinnosti zabezpečovať činnosti a konania vo verejnom záujme. Takúto činnosť, resp. konanie, ktoré spôsobuje alebo môže spôsobiť obmedzenie súťaže, bude možné vyňať spod pôsobnosti tohto zákona iba za predpokladu, ak zabezpečenie poskytnutia služby vo verejnom záujme vyplývajúce z osobitného právneho predpisu nie je možné zabezpečiť inak ako spôsobom, ktorý predstavuje obmedzenie súťaže. Zabezpečenie tohto verejného záujmu bude teda potrebné nadradiť nad záujem ochrany súťaže. Toto ustanovenie je plne v súlade s článkom 86 Zmluvy o Európskej únii - amsterdamské znenie.”.

Z dôvodovej správy k zákonu č. 204/2004 Z. z. (z roku 2004):

Upresňuje sa osobná pôsobnosť zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Ten sa vzťahuje na podnikateľa, ktorý je zadefinovaný v § 3 ods. 2. Podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže úrad môže posudzovať konanie a činnosť podnikateľa v správnom konaní ako možnú formu nedovoleného obmedzovania súťaže, t.j. dohodu obmedzujúcu súťaž alebo zneužívanie dominantného postavenia a posudzuje tiež ekonomické spojenia podnikateľov - koncentrácie. V zmysle § 2 ods. 1 písm. b) sa ďalej vzťahuje na orgány štátnej správy pri výkone štátnej správy, orgány územnej samosprávy pri prenesenom výkone štátnej správy a pri výkone samosprávy a orgány záujmovej samosprávy pri prenesenom výkone štátnej správy. Orgány záujmovej samosprávy pri výkone samosprávy sú subsumované pod pojmom podnikateľ. Subjekty uvedené v § 2 ods. 1 písm. b) môžu však byť pri výkone inej činnosti ako uvedenej v písmene b) podnikateľmi podľa § 3 ods. 2. Rozhodujúcim kritériom či tieto subjekty sú podnikateľmi alebo ich podraďujeme pod § 2 ods. 1 písm. b) je teda druh činnosti alebo konania, ktoré je posudzované.“.

Odsek 3

Z dôvodovej správy k zákonu č. 204/2004 Z. z. (z roku 2004):


„16. decembra 2002 prijala Rada Európskej únie (ďalej len „rada“) nariadenie 1/2003, v zmysle ktorého budú mať od účinnosti tohto nariadenia, t.j. od 1. mája 2004 národné súťažné orgány členských štátov vrátane súdov právomoc aplikovať celý článok 81 a 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Toto nariadenie zaväzuje súťažné autority členských štátov, ktorou je v Slovenskej republike úrad, a tiež národné súdy aplikovať článok 81 alebo 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva v prípadoch, keď tieto aplikujú svoje národné súťažné právo na dohody obmedzujúce súťaž alebo na zneužívanie dominantného postavenia, za predpokladu, že tieto môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Ak bude úrad posudzovať nejakú dohodu obmedzujúcu súťaž alebo zneužitie dominantného postavenia či nie sú v rozpore s článkom 81 alebo 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, bude v zmysle prijatého nariadenia aplikovať procesné ustanovenia národného súťažného práva - zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Toto ustanovenie teda zabezpečuje tento cieľ, pričom okrem výslovne procesných ustanovení sa v takýchto prípadoch budú aplikovať aj niektoré ďalšie, ako je napr. ustanovenie § 24 ukladajúce úradu povinnosť zverejňovať právoplatné rozhodnutia úradu.”.

Odsek 4,5

Z dôvodovej správy k zákonu č. 136/2001 Z. z. (z roku 2001):


„Pôsobnosť zákona je vylúčená v prípade obmedzovania súťaže, ktorého účinky sa prejavujú výlučne na zahraničnom trhu s výnimkou V. časti zákona a ak z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, nevyplýva niečo iné. Piata časť tohto zákona upravuje konanie na úrade. Takouto formuláciou zákona by sa mali vyriešiť doterajšie procesné problémy spôsobené formuláciou zákona, podľa ktorej sa zákon ako celok na vyššie uvedené obmedzovanie súťaže nevzťahoval. V prípade, že v priebehu konania začatého na podanie podnikateľa úrad zistí, že ide o obmedzovanie súťaže, ktorého účinky sa prejavujú  výlučne na zahraničnom trhu, úrad konanie zastaví podľa § 32 ods. 2 písm. f). V prípade, že medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, ustanovuje niečo iné, má táto prednosť pred ustanoveniami tohto zákona. Medzi takéto medzinárodné zmluvy patrí napr. Asociačná dohoda s EÚ, Zmluva o colnej únii medzi SR a ČR, Zmluva o voľnom obchode EFTA, Všeobecná dohoda o clách a obchode, CEFTA.“.

 


Judikatúra

Odsek 2

C- 393/92, Commune d’Almelo:
9

„Článok 90 ods. 2 Zmluvy musí byť vykladaný v tom zmysle, že uplatňovanie takých exkluzívnych nákupných klauzúl regionálnym distribútorom energie nie je zahrnuté v zákazoch obsiahnutých v článkoch 85 a 86 Zmluvy, pokiaľ obmedzenie súťaže je potrebné za tým účelom, aby bolo podniku umožnené vykonávať jeho úlohy všeobecného záujmu. Je na národnom súde, aby posúdil, či takáto podmienka bola splnená.
(....)
Odpoveď na otázku, ktorú súdu predložil Tribunal Correctionnel de Liège preto bude taká, že je v rozpore s článkom 90 Zmluvy, pre legislatívu členského štátu, ktorá priznáva orgánu, ako je Régie des Postes exkluzívne právo zbierať, dopravovať a roznášať poštu, zakázať  hospodárskemu subjektu, pod hrozbou kriminálnych sankcií, poskytovať niektoré špecifické služby oddelené od služieb všeobecného záujmu, ktoré uspokojujú osobitné požiadavky hospodárskych subjektov a vyžadujú si niektoré dodatočné služby neposkytované tradičnými poštovými službami, pokiaľ tieto služby neohrozujú ekonomickú rovnováhu služieb všeobecného hospodárskeho záujmu vykonávaných držiteľom týchto exkluzívnych práv. Je na národnom súde, aby posúdil, či posudzované služby v hlavom konaní napĺňajú tieto kritériá.“.


C 67/96, Albany International BV proti Stichting Bedrijfspensioenfonds Textielindustrie:10

„Z užitočného a koherentného výkladu ustanovení Zmluvy ako celku vyplýva, že dohody uzavreté v rámci kolektívneho vyjednávania medzi sociálnymi partnermi na účely takých cieľov sa musia s ohľadom na ich povahu a predmet považovať za nepatriace do rozsahu pôsobnosti článku 85 ods. 1 Zmluvy ES.”.

C 280/08,  Deutsche Telekom AG proti EK:11

„Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že články 81 ES a 82 ES sa neuplatnia len vtedy, ak je protisúťažné konanie uložené podnikom vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo pokiaľ tieto predpisy tvoria právny rámec, ktorý sám vylučuje akúkoľvek možnosť protisúťažného konania z ich strany. V takej situácii totiž nemá obmedzenie hospodárskej súťaže tak, ako to napovedajú tieto ustanovenia, príčinu v samostatnom konaní podnikov. Články 81 ES a 82 ES sa naopak môžu uplatniť, ak sa preukáže, že vnútroštátne právne predpisy ponechávajú priestor na to, aby hospodárska súťaž mohla byť vylúčená, obmedzená alebo narušená samostatným konaním podnikov (rozsudok z 11. novembra 1997, Komisia a Francúzsko/Ladbroke Racing, C 359/95 P a C 379/95 P, Zb. s. I 6265, body 33 a 34, ako aj citovaná judikatúra).

Možnosť vylúčiť protisúťažné konanie z pôsobnosti článkov 81 ES a 82 ES z toho dôvodu, že toto konanie bolo dotknutým podnikom uložené existujúcimi právnymi predpismi alebo že tieto predpisy vylúčili akúkoľvek možnosť konkurenčného konania zo strany týchto podnikov, tak Súdny dvor pripustil len v obmedzenej miere (pozri rozsudky z 20. marca 1985, Taliansko/Komisia, 41/83, Zb. s. 873, bod 19; z 10. decembra 1985, Stichting Sigarettenindustrie a i./Komisia, 240/82 až 242/82, 261/82, 262/82, 268/82 a 269/82, Zb. s. 3831, body 27 až 29, ako aj z 9. septembra 2003, CIF, C 198/01, Zb. s. I 8055, bod 67).

Z toho vyplýva, že samotná skutočnosť, že zásahy regulačného orgánu, akým je RegTP, podnietili odvolateľku na zachovanie jej cenových postupov, ktoré viedli k stláčaniu cien jej prinajmenšom rovnako efektívnych konkurentov, nemôže sama osebe vylúčiť jej zodpovednosť v zmysle článku 82 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 1985, Clair, 123/83, Zb. s. 391, body 21 až 23).“.

Rozsudok NS SR  2 Sž14/2004:12

„...Z takto definovaného postavenia Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky však nemožno vyvodiť jeho výlučnú pôsobnosť v telekomunikačnom sektore vo význame, že by z pôsobnosti Protimonopolného úradu boli vylúčené jeho právomoci týkajúce sa súťaže dané mu zákonom v oblasti telekomunikácií. Konania podnikateľov, pôsobiacich v sektore telekomunikácií (a iných), napĺňajúce obsah pojmov definovaných zákonom o ochrane hospodárskej súťaže (pri dohodách obmedzujúcich súťaž, pri kontrole koncentrácií a tiež pri zneužívaní dominantného postavenia) sú posudzované v zmysle zákona orgánom týmto zákonom zriadeným, ktorý na túto povinnosť vyplývajúcu z jeho postavenia prierezového regulátora nemôže rezignovať.“.

Rozsudok NS SR 3 Sžhpu/1/2012:13

„Napriek tomu, že z dôvodu právnej istoty bolo ustanovenie § 2 ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže s účinnosťou od 01.06.2009 zrušené, nie je prípustné ho po dobu jeho účinnosti vykladať tak, že vylučovalo pôsobnosť Protimonopolného úradu Slovenskej republiky na posudzovanie stláčanie marže (margin squeeze) a ďalších skutkových podstát zneužívania dominantného po stavania, majúcich právny základ v ZOHS. Margin squeeze a iné praktiky, ktoré majú svoj základ v generálnej klauzule zákona o hospodárskej súťaže, prípadne a fortiori zneužívajúce praktiky tam výslovne uvedené, patria do pôsobnosti Protimonopolného úradu Slovenskej republiky i keď sa vyskytnú na trhu elektronických komunikácií.”.


9 Rozsudok SD zo dňa 27.4.1994 vo veci C-393/92 Commune d'Almelo a iní proti NV Energiebedrijf Ijsselmij, Zb. (1994), s. I-1477, bod 51
10 Rozsudok SD zo dňa 21.9.1999 vo veci C-67/96 Albany International BV proti Stichting Bedrijfspensioenfonds Textielindustrie, Zb. (1999), s. I-5751, bod 60
11 Rozsudok SD zo dňa 14.10.2010 vo veci C-280/08 Deutsche Telekom AG proti EK, Zb. [2010], s. I-9555, body 80 a 81
12 Rozsudok NS SR zo dňa 28.2.2005
13 Uznesenie NS SR zo dňa 11.2.2014

Posledná aktualizácia: 13.05.2014