Judikatúra

Charakter  sankcií za porušenie súťažných pravidiel 

„Každé právne odvetvie ustanovuje vlastné sankcie slúžiace na uplatnenie právnych noriem náležiacich do daného právneho odvetvia. Bez sankcie nemožno uplatniť zákonnú ani zmluvnú zodpovednosť za protiprávne správanie. Sama okolnosť, že zákon dovoľuje postihnúť protiprávne správanie finančnou sankciou vo výške počítanej na milióny eur, nie je dôkazom o porušení dohovoru neprimerane vysokou sankciou. Výška sankcie ustanovená zákonom o ochrane hospodárskej súťaže je daná povahou veci. Protimonopolné právo upravuje vzťahy predovšetkým medzi veľkými podnikateľmi, ktorých cieľom je zachovanie alebo nastolenie štruktúry trhu s dostatočnou mierou konkurencie na to, aby hospodárska súťaž na danom trhu mohla naďalej plniť hlavnú funkciu (...). Ide o vzťahy zásadného makroekonomického významu s finančným objemom vyjadreným v miliardách eur. Podľa druhého klasifikačného kritéria ESĽP vo veci Engel relevantné je rozlíšenie medzi preventívnorepresívnym a reparačným účelom sankcie. V rámci tohto kritéria očividne treba relativizovať, lebo sankcia je svojou podstatou vždy postihom za protiprávne správanie. Preto účel sankcie závisí od toho, na čo sankcia slúži predovšetkým. Či ide dominantne o nápravu (reparáciu) a až potom o represiu alebo či náprava je v úzadí, prípadne o ňu nejde vôbec.

K formám zákonom zakázaného správania v hospodárskej súťaži patria kartelové dohody. V prípade kartelových dohôd úlohou sankcie je predovšetkým napraviť narušenie hospodárskej súťaže, pre ktorú sú kartelové dohody vysoko nebezpečné. Povaha sankcie za narušenie hospodárskej súťaže kartelovou dohodou je teda sankciou, ktorá nemá prioritne preventívno-represívny charakter, ale sleduje predovšetkým reparačný účel sankcie. Pokuta, ktorú sťažovateľovi uložil protimonopolný úrad, nebola trestnou sankciou.“

 „Zo znenia článku 19 ods. 4 nariadenia č. 4056/86 vyplýva, že ani pokuty uložené na základe tohto článku nemajú trestnoprávnu povahu. Okrem toho bolo rozhodnuté, že účinnosť práva hospodárskej súťaže Spoločenstva by bola vážne ohrozená, ak by sa prijala téza, že právo hospodárskej súťaže spadá pod trestné právo (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 18. septembra 2003, Volkswagen/Komisia, C‑338/00 P, Zb. s. I‑9189, bod 97). Navyše je potrebné zdôrazniť, že už citovaný rozsudok Hüls/Komisia, na ktorý sa odvoláva žalobkyňa, nie je v tejto veci relevantný, pretože v uvedenom rozsudku Súdny dvor iba rozhodol, že zásada prezumpcie neviny sa uplatňuje v konaniach týkajúcich sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže vzťahujúcich sa na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokuty alebo penále (bod 150). Napokon je nutné uviesť, že žalobkyňa na podporu svojej tézy neuvádza žiaden iný platný argument, a táto téza musí byť zamietnutá.“

Zavinenie

cit.: „Pokiaľ ide o otázku, či k porušeniu došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti a či ho z tohto dôvodu možno postihovať pokutou podľa článku 23 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 1/2003, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že táto podmienka je splnená, pokiaľ dotknutý podnik nemôže nevedieť o protisúťažnej povahe svojho konania, či už by si uvedomoval porušovanie súťažných pravidiel Zmluvy, alebo nie“

Funkcie pokuty

 
„Nie je dôvodné oddeľovať represívnu a preventívnu funkciu pokuty. Z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že pokuty ukladané za porušenie čl. 101 a 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa stanovujú s cieľom potrestať nelegálne konanie podnikateľov (represívna zložka) a zároveň majú odstrašujúci účinok (preventívna zložka) nielen na takéto konkrétne porušujúce podniky, ale i všeobecne na iné spoločnosti, aby nedochádzalo k porušovaniu európskeho súťažného práva do budúcnosti. Cieľom pokút je teda nielen trest, ale aj prevencia. Odstrašovanie je vlastne súčasťou posúdenia závažnosti porušenia, keďže toto sa musí posudzovať aj s ohľadom na odstrašujúci účinok pokút. Nie je preto možné rozdeliť tieto dve funkcie pokút.“
 

Cieľom pokút cit.: „je potlačiť protiprávne konanie a zabrániť jeho opakovaniu.“

„Odstrašujúci účinok musí byť (...) aj špecifický, aj všeobecný. Pokuta stíha individuálne porušenie, ale takisto patrí do rámca všeobecnej politiky rešpektovania pravidiel hospodárskej súťaže zo strany podnikov. Ani voči predmetnému podniku sa odstrašujúci účinok nemôže obmedziť len na predmetný trh, ale musí sa uplatniť na všetky jeho činnosti.“
 
Horná hranica pre ukladanie pokút
 

 
„ V súlade s tvrdením Komisie účelom predmetnej hornej hranice je zabrániť uloženiu takých pokút, pri ktorých je zrejmé, že podniky, vzhľadom na ich veľkosť determinovanú ich celkovým obratom, hoci len približným a neúplným spôsobom, ich nebudú schopné uhradiť (pozri v tomto zmysle rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný, body 119 a 121).
 
Ide teda o hranicu jednotne uplatňovanú na všetky podniky a premenlivú v závislosti od veľkosti každého z nich, ktorá smeruje k vylúčeniu pokuty nadmernej a neprimeranej výšky.“
 

„Keď sa podnik, ktorému je pripísané porušenie nachádza na čele skupiny spoločností, ktorá vytvára hospodársku jednotku, obrat, ktorý treba zohľadniť na stanovenie hornej hranice pokuty uvedenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 je obrat celej tejto skupiny."

Opakované porušenie zákona

„Pojem opakované porušovanie, ako je chápaný v niektorých vnútroštátnych právnych poriadkoch, znamená, že osoba sa dopustila nových porušení po tom, čo bola sankcionovaná za podobné porušenia (rozsudky Thyssen Stahl/Komisia, už citovaný v bode 325 vyššie, bod 617, a Michelin/Komisia, už citovaný v bode 339 vyššie, bod 284).
 
 Medzi prvky, ktoré treba zohľadniť pri analýze závažnosti predmetného porušenia, patrí aj prípadné opakované porušovanie (rozsudky Súdneho dvora Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 145 vyššie, bod 91, a z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331, bod 26).
 
Komisia disponuje voľnou úvahou pri výbere okolností, ktoré zohľadní na účely určenia výšky pokút, akými sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci dosah pokút, a to bez toho, aby bolo potrebné odkazovať na záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré by sa povinne museli zohľadňovať. Zistenie a posúdenie osobitných charakteristík opakovaného porušovania tvoria súčasť uvedenej právomoci Komisie, pričom Komisia nemôže byť pre takéto zistenie viazaná prípadnou premlčacou lehotou (rozsudok z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 461 vyššie, body 37 a 38).“
 

 „Vzhľadom k tomu že, súťažné právo Spoločenstva uznáva, že rôzne spoločnosti patriace do tej istej skupiny tvoria jednu hospodársku jednotku, a teda podnik v zmysle článkov 81 ES a 82 ES, ak dotknuté spoločnosti neurčujú svoje správanie na trhu (...) a od tej doby, v súlade s judikatúrou (...) Komisia bola oprávnená dospieť v napadnutom rozhodnutí k záveru, že ten istý podnik bol už v roku 1981 pokutovaný pre rovnaký typ porušenia.“
 

 
  Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu proporcionality, keď v napadnutom rozhodnutí uplatnila zvýšenie základnej sumy pokuty z dôvodu opakovaného porušenia, treba v tejto súvislosti po prvé zamietnuť ako nedôvodné jej tvrdenie, že zohľadnením tej istej priťažujúcej okolnosti v rozhodnutiach K(2003) 4570 a K(2004) 4876 bol cieľ odstrašenia už dosiahnutý.

  Skutočnosť, že Komisia už zohľadnila rozhodnutia 85/74 a 94/599 s cieľom konštatovať opakované porušenie v rámci iných porušení, jej totiž nebránila v tom, aby v napadnutom rozhodnutí zohľadnila tieto dve rozhodnutia v rámci preskúmania závažnosti predmetného porušenia na účely odstrašenia žalobkyne od opakovania jej protiprávneho správania v budúcnosti.

  Každé z uvedených porušení predstavovalo nezávisle od druhého z nich opakovanie správania v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, ktoré bolo konštatované v rámci rozhodnutí 85/74 a 94/599, ktoré svedčí o sklone žalobkyne nevyvodzovať z týchto sankcionovaných porušení primerané dôsledky (pozri v tomto zmysle rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 40).

 Po druhé je potrebné zamietnuť ako neúčinné tvrdenie žalobkyne, že Komisia porušila zásadu proporcionality, keď v jej prípade uplatnila nové zvýšenie pokuty z dôvodu opakovaného porušenia, hoci táto okolnosť bola zohľadnená v rozhodnutiach K(2003) 4570 a K(2004) 4876, a že v dôsledku toho nemala žiadnu možnosť prispôsobiť svoje správanie. Vzhľadom na to, že Komisia nepreukázala opakované protiprávne správanie žalobkyne na základe uvedených rozhodnutí, skutočnosť, že boli prijaté po skončení porušenia sankcionovaného v napadnutom rozhodnutí, nemá v prejednávanej veci význam.

Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné zamietnuť výhradu žalobkyne, podľa ktorej Komisia porušila zásadu proporcionality, a teda aj druhú časť a tento žalobný dôvod ako celok.
 
                Ukončenie porušenia po zásahu Európskej komisie

„Na rozdiel od iných poľahčujúcich okolností totiž táto okolnosť nie je spojená ani s osobitnými vlastnosťami porušovateľa, ani so skutkovými okolnosťami veci, keďže vyplýva najmä z vonkajšieho zásahu Komisie. Preto ukončenie porušovania len na základe zásahu Komisie nemožno prirovnávať k zásluhám vyplývajúcim z vlastnej iniciatívy porušovateľa, ale predstavuje len primeranú a normálnu reakciu na tento zásah. Okrem toho uvedená okolnosť znamená iba návrat porušovateľa k zákonnému správaniu a neprispieva k tomu, aby bolo konanie Komisie účinnejšie. Napokon údajný poľahčujúci charakter tejto okolnosti nemožno odôvodniť iba nabádaním na ukončenie porušovania, ktorého sa týka. V tomto ohľade je potrebné uviesť, že kvalifikovanie pokračovania v porušovaní po prvých zásahoch Komisie za priťažujúcu okolnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, Sigma Tecnologie/Komisia, T‑28/99, Zb. s. II‑1845, bod 102 a nasl.) už oprávnene predstavuje nabádanie na ukončenie porušovania, ktoré však na rozdiel od predmetnej poľahčujúcej okolnosti neoslabuje ani sankciu, ani jej odstrašujúci účinok.“

„Pokiaľ ide ďalej o údajnú spoluprácu žalobkyne v súvislosti so skončením porušovania po prvých intervenciách Komisie, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Komisia nemôže byť vo všeobecnosti povinná považovať pokračovanie porušenia za priťažujúcu okolnosť, ani skončenie porušenia za poľahčujúcu okolnosť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, ABB Asea Brown Boveri/Komisia, T‑31/99, Zb. s. II‑1881, bod 213). Použitie zníženia by tak totiž vstupovalo do hry dvakrát, keďže sa pri výpočte pokút zohľadňuje aj trvanie porušovania. Komisia preto nemôže byť nijakým spôsobom povinná priznať v rámci voľnej úvahy zníženie pokuty za skončenie zjavného porušenia, či už k skončeniu došlo pred zásahmi Komisie alebo po nich.“

Spolupráca podnikateľa ako poľahčujúca okolnosť

„....na to, aby sa zachoval potrebný účinok oznámenia o spolupráci, Komisia môže podniku znížiť pokutu na základe bodu 3 šiestej zarážky usmernení len za mimoriadnych okolností. Je to tak najmä v prípade, keď je spolupráca podniku, ktorá presahuje rámec jeho právnej povinnosti bez toho, aby mal nárok na zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci, pre Komisiu objektívne užitočná.“

 „Pokiaľ ide o tvrdenie SGL, že spolupráca, ktorú poskytol, bola v porovnaní so spoluprácou ostatných členov kartelu nedocenená, treba poznamenať, že, ako Súd prvého stupňa správne uviedol v bode 371 napadnutého rozsudku, Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri posúdení kvality a užitočnosti podnikom poskytnutej spolupráce, predovšetkým v porovnaní s príspevkami ostatných podnikov.“

Protiprávne konanie vyžadovala národná legislatíva

„Skutočnosť, že plynárenské odvetvie bolo počas obdobia porušovania vo fáze liberalizácie a že existovali neistoty v súvislosti s uplatniteľnými pravidlami, stačí poukázať na to, že to v žiadnom prípade neumožňuje preukázať, že protisúťažné správanie bolo povolené alebo podporované orgánmi verejnej moci alebo právnou úpravou. Aj keď nemecké a francúzske orgány ponechali hospodárskym subjektom priestor pre značný stupeň neistoty pri zákonnosti ich správaní nielen pred liberalizáciou, ale aj po nej, taká okolnosť neumožňuje preukázať, že povolili alebo podporovali predmetné správania v prejednávanej veci. Žalobkyňa teda nesprávne tvrdí, že také konštatovanie odôvodňuje zohľadnenie dosahu regulačného rámca na výpočet pokuty ako poľahčujúcej okolnosti.“

Keď národná legislatíva vyžaduje, alebo uľahčuje protisúťažné správanie sa podnikov. V takomto prípade  podľa súdu národný súťažný orgán cit.:

a) je povinný neaplikovať vnútroštátnu legislatívu,
b) nesmie uložiť sankciu za predchádzajúce konanie podnikov, pokiaľ bolo toto správanie vyžadované vnútroštátnou legislatívou,
c) smie uložiť podnikom sankciu za správanie nasledujúce po rozhodnutí neaplikovať vnútroštátne právo, pokiaľ sa vo vzťahu k nim stalo toto rozhodnutie definitívnym,
d) môže uložiť pokutu podnikom vo vzťahu k minulému porušeniu, kde bolo porušenie celkom uľahčované alebo podporované národnou legislatívou, berúc do úvahy špecifiká legislatívneho rámca, v ktorom sa podnikateľ dopustil konania.“
 

 
„Pritom už bolo konštatované, že žalobkyňa mohla ovplyvňovať výšku svojich maloobchodných taríf prostredníctvom žiadostí o povolenie podávaných na RegTP (pozri body 98 až 105 vyššie). V rámci osobitnej zodpovednosti, ktorú ako dominantný podnik znáša žalobkyňa (rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 1983, NBIM/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 57; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. októbra 1999, Irish Sugar/Komisia, T‑228/97, Zb. s. II‑2969, bod 112, a z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T‑203/01, Zb. s. II‑4071, bod 97), bola teda povinná predkladať žiadosti o zmenu svojich taríf, pokiaľ spôsobovali ujmu na účinnej a nenarušenej hospodárskej súťaži na spoločnom trhu.“
 

 
„Ak sa je protisúťažné konanie podnikateľov vyžadované národnou legislatívou, alebo ak vytvára právny rámec na to, aby eliminoval možnosť súťažnej aktivity na ich strane, články 85 a 86 sa neaplikujú.“
 
Neuplatnenie dohody obmedzujúcej súťaž v praxi
 

 
„Fakt, že podnikateľ, o ktorom bolo preukázané, že sa zúčastnil na cenovej dohode so svojimi konkurentmi sa nesprával v súlade s tým na čom sa s konkurentmi dohodol, nemusí byť nevyhnutne vzatý do úvahy pri ukladaní pokuty ako poľahčujúca okolnosť. Podnik, ktorý napriek dohode so svojimi podnikateľmi sleduje viac menej nezávislú politiku na trhu sa môže snažiť iba využiť kartel na svoj vlastný prospech.“
 

cit.:„…okolnosť, že každý podnik sa zúčastnil na porušení vo formách, ktoré sú mu vlastné, však sama osebe nestačí na vylúčenie jeho zodpovednosti za celé porušenie vrátane správaní, ktorých sa fakticky dopustili iné zúčastnené podniky, ale ktoré mali rovnaký cieľ a rovnaký protisúťažný účinok (...). Podnik teda môže byť zodpovedný za všetky dohody obmedzujúce hospodársku súťaž, dokonca aj vtedy, ak sa preukáže, že sa priamo zúčastnil iba na jednej alebo viacerých častiach tvoriacich kartel, ak vedel alebo musel vedieť, že ho kartel, na ktorom sa zúčastňuje, osobitne prostredníctvom pravidelných stretnutí organizovaných počas niekoľkých rokov, začlení do celkového plánu určeného na narušenie normálneho fungovania hospodárskej súťaže a tiež že tento plán pokrýva súbor častí tvoriacich kartel (...). Podobne aj skutočnosť, že rôzne podniky zohrávali rozdielne úlohy v sledovaní spoločného cieľa, nevylučuje preukázanie protisúťažného cieľa a porušenia, ak každý podnik na svojej vlastnej úrovni prispel k sledovaniu spoločného cieľa.”

Rovnosť zaobchádzania a individualizácia uloženej pokuty

 
„Pokiaľ ide o uplatnenie zásady rovnosti zaobchádzania v prejednávanom prípade, je potrebné zdôrazniť, že ostatné rozhodnutia Komisie v oblasti pokút majú len indikatívnu povahu, a tým viac to platí v prípadoch, keď okolnosti týkajúce sa týchto iných rozhodnutí, ako sú relevantné trhy, výrobky, krajiny, podniky a obdobia, neboli také isté ako okolnosti týkajúce sa napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. januára 2004, JCB Service/Komisia, T‑67/01, Zb. s. II‑49, bod 187).“

K proporcionalite uloženej pokuty

„pri stanovení sumy každej pokuty disponuje Komisia voľnou úvahou (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Mo och Domsjö/Komisia, C‑283/98 P, Zb. s. I‑9855, bod 47, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. decembra 2006, Westfalen Gassen Nederland/Komisia, T‑303/02, Zb. s. II‑4567, bod 151). Okrem toho podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 sa výška pokuty stanoví na základe závažnosti porušenia a dĺžky jeho trvania. Navyše uvedená suma je výsledkom viacerých výpočtov vykonaných Komisiou podľa usmernení. Stanovenie uvedenej sumy totiž závisí najmä od rôznych okolností súvisiacich s individuálnym správaním predmetného podniku, akými je existencia priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, T‑304/02, Zb. s. II‑1887, body 82 a 85). Z tohto právneho rámca nie je možné vyvodiť, že Komisia musí zabezpečiť primeranosť takto vypočítanej pokuty k celkovej veľkosti trhu dotknutého výrobku v EHP na konkrétny rok porušenia (v tomto prípade rok 1995), keď dotknuté porušenie trvalo viac ako 17 rokov, a že výška pokuty závisí aj od iných okolností spojených s individuálnym správaním podniku. Z uvedeného vyplýva, že všeobecné tvrdenie podniku Hoechst musí byť v tejto súvislosti zamietnuté.“

„V posudzovanej veci je nesporné ako to vyplýva z výpočtov protimonopolného úradu, že na celkovom obrate Slovnaftu v roku 2006 uložená pokuta predstavovala len 0,2 % a teda sa nepriblížila ani k 1 %-tu z celkového obratu a z celkového čistého zisku Slovnafitu v roku 2006 predstavovala uložená pokuta približne 4%. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odmieta i výhrady žalobcu o neprimeranosti výšky pokuty, pretože za danej skutkovej a právnej situácie nič nebránilo protimonopolnému úradu, aby v súlade s praxou uložil sankciu i vo vyššej výške, keďže úrad je limitovaný výškou pokuty do 10 % z celkového obratu.“             
 

„V konaní sa nepreukázalo, že by žalovaný prekročil hranicu 10% (v skutočnosti výška uloženej sankcie bola 0,33 a 0,34 % z obratu žalobcu 6 995 066 000 Sk a podnikateľa B. a.s. 2 078 588 000 Sk), preto konštatovanie súdu prvého stupňa o jej neprimeranosti (či jej likvidačnom charaktere, ktorý však ničím nepreukázal) je nepodložené a nepresvedčivé, a vzhľadom na skutočnosť, že uvedené kritérium vyjadrujúce pomer finančnej sankcie k obratu delikventa je zakotvené v platnej právnej úprave, záväznej i pre súdy, i spochybňujúce zásadu proporcionality.“

Zohľadnenie účinkov porušenia pri ukladaní pokuty
 

 „Pokiaľ ide o podmienky uplatnenia článku 82 ES a o rozdiel medzi cieľom a účinkom zneužívania, je potrebné zdôrazniť, že na účely uplatnenia uvedeného článku sa preukázanie cieľa a protisúťažného účinku môže v niektorých prípadoch zamieňať. Pokiaľ sa preukáže, že cieľom sledovaného správania podniku s dominantným postavením je obmedziť hospodársku súťaž, už toto správanie môže mať takýto účinok.“

„Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že porušenie malo byť kvalifikované ako závažné z dôvodu jeho obmedzeného dopadu na trh, treba uviesť, že v rozsudku z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia (T‑203/01, Zb. s. II‑4071, body 258 a 259), Súd prvého stupňa rozhodol, že závažnosť porušenia sa dá preukázať s odkazom na povahu a predmet zneužívajúceho konania a že skutočnosti týkajúce sa predmetu určitého konania môžu mať väčší význam pre stanovenie výšky pokuty, ako skutočnosti týkajúce sa jeho účinkov.

 Aj keď je potrebné zohľadniť aj veľkosť relevantného zemepisného trhu a dopad na trh, ak je merateľný, povaha porušenia predstavuje podstatné kritérium pre posúdenie závažnosti porušenia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. júla 2005, Scandinavian Airlines System/Komisia, T‑241/01, Zb. s. II‑2917, bod 84).“

Cit.: „ Za účelom záveru o porušení článku 82 ZSE je dostatočné preukázať, že zneužitie dominantného  postavenia sleduje obmedzenie súťaže, alebo inými slovami, že toto konanie je spôsobilé mať takýto účinok.“

Zohľadnenie získania majetkového prospechu

„Pokiaľ žalobca namietal, že pokuta by nemala presahovať získaný majetkový prospech, s touto konštatáciou sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožňuje, pretože sankcia okrem iných funkcií musí nevyhnutne plniť i svoj represívny charakter, ktorá skutočnosť je zjavná a nepochybná a má svoju logiku z hľadiska generálnej prevencie predovšetkým v oblasti súťažného práva. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z rozhodovacej činnosti Európskej komisie ako i Európskeho súdneho dvora.“